Rady pre spovedníkov ( a kajúcnikov )

- svätý Alfonz de Liguori - biskup a učiteľ cirkvi - Úloha spovedania je najdôležitejšia a najťažšia zo všetkých


§ III. O úlohe učiteľa

17. „Lebo pery kňaza majú zachovávať poznanie a z jeho úst sa vyhľadáva zákon" (Mal 2, 7). Aby spovedník vykonával dobre úlohu učiteľa, má presne poznať zákon.

Kto ho nepozná, nemôže učiť iných.
Na tomto mieste treba pripomenúť slová svätého Gregora, ktorý povedal, že úloha sprevádzania duší na ceste večnej spásy je umenie nad umenie: Ars artium re- gimen animarum.

A svätý František Saleský hovoril, že úloha spovedania je najdôležitejšia a najťažšia zo všetkých.

A tak to naozaj je! Je najdôležitejšia, preto­že určuje cieľ všetkého poznania, čiže večnú spásu. Je najťažšia, pretože úloha spovedníka si, po prvé, vyžaduje poznanie všetkých náuk aj všetkých ostat­ných úloh a umení. Po druhé, morálne učenie zahŕňa mnoho rozmanitých oblastí. Po tretie, skladá sa v značnej miere z mnohých pozitívnych zákonov, z ktorých každý treba používať v súlade s jeho správnou interpretáciou.


 O Božej vôli - Svätý Alfonz de Liguori


Rozlíšiť jedno zlo od druhého


Okrem toho každý z týchto zá­konov sa stáva veľmi ťažkým vzhľadom na početné okolnosti, podľa ktorých treba meniť riešenie. Nie­ktorí, ktorí sa honosia svojou vzdelanosťou a teolo­gickou úrovňou, pohŕdajú čítaním diel moralistov, ktorých nazývajú (v ich ústach to znie ako urážka) kazuisti.

Hovoria, že pre spovedanie stačí poznať všeobecné zásady morálky, pretože pomocou nich možno vyriešiť všetky osobitné prípady.

A vari niekto popiera, že všetky prípady sa dajú vyriešiť po­mocou zásad? Rozdiel však spočíva vo výbere zásad, ktoré sa vzťahujú na osobitné prípady. To sa nedá urobiť bez vážneho preskúmania dôvodov, ktoré sú na jednej aj druhej strane. A to vlastne urobili moralisti: usilovali sa vysvetliť, pomocou akých zásad sa majú riešiť mnohé osobitné prípady.

Okrem toho, ako bolo povedané, dnes existuje veľa pozitívnych zákonov, búl a dekrétov, ktoré nemožno poznať bez prečítania diel tých kazuistov, ktorí o nich hovoria. Vzhľadom na to možno povedať, že súčasní autori sú užitočnejší než predošlí. Správne hovorí vzdelaný autor v poučení pre začínajúcich spovedníkov , že mnoho vynikajúcich teológov má hlboké špekulatívne vedomosti, ale mizivú znalosť morálnej teológie, ktorá - ako písal Gerson - je najťažšia zo všetkých; 

nenájde sa učenec, akokoľvek vzdelaný, ktorý by nenachádzal stále nejaké nové veci. Z toho robí záver, že spovedník nemá nikdy zanedbávať štúdium Morálnej teológie a ( životy svätých ).

Podobne iný vynikajúci učenec Sperelli tvrdí, že veľmi chybujú tí spovedníci, ktorí sa dajú úplne na štúdium scholastiky a potom nedokážu odlíšiť „jedno zlo od druhého, a táto chyba privedie spovedníka i kajúcnika spolu k večnému pádu".

Nie, nepopierame, že na spovedanie prostých ľudí si vyžaduje menej vedomostí než na spovedanie kurialistov , obchodníkov, cirkevných predstavených a pod.
Menej vedomostí vyžaduje spovedanie na dedine než v meste a zvlášť ak v nejakom meste je taký nedostatok spovedníkov, že kajúcnici sa dlhý čas nemajú možnosť spovedať.
To však nestačí na ospravedlnenie tých, ktorí po povrchnom prečítaní nejakej malej summy morálky sa nerozvážne púšťajú do spovedania.

SV. TOMÁŠ AKVINSKÝ: SUMA TEOLOGICKÁ
...................................................................................................
1 ľ. F. Giordanini: Istruzione per i novelli confessori, Venezia 1757 (č.I.,č. 18).
1 |. Gersonius: Tractatus de oratione et de suo valore, 3, v: Opera
omnia , t. s. 262. " A. Sperelli: Ilvescovo, Roma 1656, 3, 14 (t. 3, s. 71). 1 Kurialista - člen kráľovskej kurie (pozn. prekl.). 1 Ibeol. moral. 6, 628.
..................................................................................................

Gerson radí nedívať sa penitentovi do tváre

Gerson radí nedívať sa penitentovi do tváre ( mriešky). Srdce plné miernosti, ústa plné mlieka a cukru nikdy nie octu, len olej a med. Sladkosťou sa dosiahne všetko, nič jej neodolá, ale trpkosťou sa všetko kazí.„Na kazateľnici levy, v spovedelnici baránky.“

„Na kazateľnici levy, v spovedelnici baránky.“

Sv. Leopold Mandič priznáva, že odoprel asi dvom penitentom rozhrešenie, bol vtedy mladý a neskúsený spovedník, no neskôr sa mu vždy s Božou pomocou podalo penitenta disponovať k rozhrešeniu. 
Sv. Ján Mária Vianney, patrón farárov a veľký spovedník, sa snažil kajúcnikov disponovať, indisponovaným rozhrešenie neudelil aj viac krát. Priznáva, že veľa spovedí nebolo dobrých. Treba rozlišovať dobrú, kajúcu spoveď a spoveď platnú; taktiež spoveď svätokrádežnú od tej, keď kajúcnik kladie prekážky, nie je disponovaný k rozhrešeniu a preto mu rozhrešenie nemožno udeliť: „Komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20,23)

Odročenie rozhrešenia. Do konca polovice XVII. stor. bola tendencia prevažnej zhovievavosti voči penitentom. Príliš zhovievaví spovedníci však zrádzajú hriešnikov falošným milosrdenstvom, iba zakrývajú rany, ktoré treba bolestivo liečiť. Náplasťou zakrývajú ranu, ktorú bolo treba otvoriť. Ak niet pochybnosti o disponovanosti penitenta a ten si rozhrešenie žiada, nesmie sa mu odoprieť ani oddialiť. (kán. 980) Sv. Alfonz bojuje proti rigorizmu: „múdrou pravdepodobnosťou“ zvážiť ľútosť a predsavzatie, snažiť sa disponovanosť penitenta. Ak nemožno udeliť rozhrešenie, penitenta prepustiť vždy s dobrotou. Spovedník mu dá vedieť i pocítiť, že koná vo vernosti Bohu, sebe i jemu, penitentovi. On je indisponovaný, neschopný odpustenie prijať, spovedník mu je ochotný rozhrešenie vždy dať, ak sa otvorí Božiemu milosrdenstvu. Iná skutočnosť je absolúciu oddialiť, iná je odmietnuť. pokracovanie

Treba aby spovedník vedel

Treba aspoň, aby spovedník po prvé - vedel, pokiaľ siaha jeho jurisdikcia.
Na tomto mieste musí spovedník zvlášť pamätať na to, že diecézni kňazi nemôžu dať rozhrešenie rehoľníkom bez sú­hlasu ich nadriadených, s výnimkou, keď sú na ces­tách alebo bývajú niekde inde a keď v blízkosti nie je spolubrat alebo iný kňaz z ich rehole (v dnešnej spo­vednej praxi toto obmedzenie už neplatí; pozn. red.)

V takom prípade môžu rehoľníci dostať rozhrešenie od každého kňaza, pretože predstavení tým, že svoj­im podriadeným dajú súhlas na cestu, zvyčajne majú úmysel dať im dovolenie na spovedanie sa u každého kňaza, ktorý má zodpovedajúcu kvalifikáciu.

Okrem toho je potrebné, aby spovedník poznal kázusy a vyhradené cirkevné tresty, aspoň tie, s ktorými sa najčastejšie stretáva, ako pápežská exkomunikácia na niekoho, kto upadol do vonkajšej herézy, alebo kto číta, uchováva alebo predáva bludárske knihy hovoriace o náboženstve ex professo alebo obsahujúce formálnu herézu; päť pápežských kázusov vyhradených Klementom VIII.: veľké alebo stredné napadnutie duchovnej osoby alebo mnícha, skutočná alebo skry­tá simónia, narušenie klauzúry kláštorov mníšok so zlým zámerom, narušenie nedotknuteľnosti a súboj.
​
Musí vedieť o exkomunikácii, ktorú vydal súčasný pápež na spovedníkov udeľujúcich rozhrešenie spoločníkovi v hriechu nečistoty a na tých, ktorí učia, že spovedník sa môže dožadovať mena spoločníka, ba dokonca že môže odmietnuť udelenie rozhrešenia tomu, kto ho nechce povedať. Okrem toho musí poznať aj iné exkomunikácie, ktoré možno nájsť v traktáte De censuris
(56 Tamže. 6,575. Tamže. 6, 553. " Tamže. 6,491. )
Nemôžem sa na neho pozerať, taký je ošklivý. Povaľuje sa v horiacich plameňoch pre hriech nečistoty .... sv. páter pio


Všetci pôjdu do neba ? Čomu veria katolíci ?


POROVNAJ - Zvlášť hriechy proti čistote bývajú dôvodom zlých spovedí - sv. Ján Vianney

O ľútosti


Musí vedieť rozlišovať všedné hriechy od smrteľných
Po druhé, musí vedieť rozlišovať všedné hriechy od smrteľných, aspoň tých, čo sa vyskytujú najčastejšie, a čo sa týka iných, musí vedieť pochybovať.
Po tretie, musí vedieť, aké otázky má klásť, aby poznal okolnosti hriechov, aspoň tie, ktoré menia ich druh: čo vytvárajú blízku príležitosť ku hriechu alebo nastoľujú povinnosť vrátiť; druh ľútosti a predsavzatia; a napokon zodpovedajúce prostriedky na nápravu.
O pravej ľútosti - svätý Ján Vianney


Skrátka, je isté, že spovedník, ktorý bez dostatočných vedomostí zasadá k spovedaniu, nachádza sa v stave zatratenia.
Boh ho sám napomína: „Pretože si odmietol poznanie, odmietnem ťa, nebudeš mi slúžiť ako kňaz" (Oz4, 6).
Nemôže ho ospravedlniť ani biskupské poverenie, keď on sám sa zjavne javí ako neschopný. Poverenie mu potrebné vedomosti nedá, ale ich predpokladá.
Hovorím „zjavne", pretože ten, kto by mal len pochybnosti, môže a má sa uspokojiť na základe úsudku svojho predstaveného, pričom sa usiluje aspoň lepšie pripraviť hlbším duch. štúdiom.
Ale ani jeden spovedník nemá nikdy zanedbávať štúdium morálnej teológie, a ( životy svätých ) pretože vo všetkých takých rozličných a rozmanitých veciach patriacich do tejto oblasti poznania mnohé z nich - hoci sú prečítané, ale pretože sa vyskytujú zriedkavo - časom z hlavy vypadnú, a preto treba stále obnovovať ich poznanie.
  

§ IV. 0 úlohe sudcu
A napokon spovedník má úlohu sudcu. V nej podobne ako sudca si musí najskôr vypočuť dôvody stránok, potom preskúmať obsah záležitosti a nakoniec vyniesť rozsudok. Podobne aj spovedník má najskôr spoznať stav svedomia kajúcnika, potom jeho prípravu a napokon mu dať rozhrešenie alebo ho odmietnuť.
Čo sa týka prvej povinnosti - poznania hriechov kajúcnika tak hoci povinnosť spyto­vania svedomia spočíva hlavne na kajúcnikovi, pred­sa (čokoľvek by iní učenci na túto tému hovorili ) sa nemá pochybovať, že keď si spovedník všimne, že kajúcnik svoje svedomie nedostatočne preskúmal, má sa ho opýtať najskôr na hriechy, ktoré mohol spáchať, neskôr na ich druh a počet, ako to vyplýva z textu v kapitole Omnis utriusque sexus, de Poenit. etc.a z Rímskeho rituálu.
20. Ešte si tu treba všimnúť niekoľko ďalších vecí.

Po prvé, koľko zla zapríčiňujú tí spovedníci, ktorí posielajú nevzdelaných preč s tým, aby si sami uro­bili spytovanie svedomia. Segneri 61 to oprávnene nazýva neodpustiteľnou chybou, pretože takí ľudia aj napriek svojmu úsiliu len s ťažkosťami preskúma­jú svoje svedomie tak dostatočne a dôkladne, ako by to vykonal spovedník. Na druhej strane, keď ich pošle preč, vzniká riziko, že z ťažkostí pri vykona­ní spytovania svedomia budú takí vystrašení, že sa vzdajú spovede a ostanú v hriechu. 62

Spovedník má takým ľuďom pomôcť urobiť si spytovanie svedomia, a to tak, že sa ich pýta postupne podľa prikáza­ní, zvlášť vtedy, keď sú to čeľadníci, kočiši, drožkári, vojaci, sluhovia, strážnici, krčmári a pod., čiže takí ktorí zvyčajne nedbajú o svoju spásu, nepoznajú Božie veci a žijú ďaleko od kázní a kostolov.
Ešte dal'šou chybou by bolo odoslať nejakého nevzdelaného človeka vykonať si spytovanie svedomia, pretože z hanby by vynechal hriechy, keby musel opakovať spovede z mnohých rokov; vtedy existuje vačššie nebezpečenstvo, že sa nevráti a že sa zatratí

Spovedník si musí dávať pozor, aby sa takýchto príliš nepýtal na detaily. Nech sa ich pýta na hriechy, ktoré sú samozrejmé a primerané ich stavu a schopnostiam.
A keď sa zdá, že kajúcnik, hoci ľ nevzdelaný, dosiahol dostatočné vedomosti a pri povedaní sa z hriechov podáva aj okolnosti hriechov podľa svojho stavu a svojich schopností (pre­tože spytovanie svedomia si má robiť ináč ten, kto ako vzdelaný, a ináč ten, kto nie je vzdelaný a má pozanie ), vtedy sa ho spovedník nemusí pýtať na nič viac.

Po druhé, treba si uvedomiť, že je lepšie, keď spovedník skúma jednotlivé hriechy postupne, ako ich predstavuje kajúcnik, než by ich odkladal všetky na záver. Preto­že na konci spovedník alebo ľahko zabudne vypočutú matériu, alebo bude musieť žiadať kajúcnika opakovať vyznané veci, čo bude pre neho veľkým bremenom.

Po tretie, chybu robia tí spovedníci, ktorí chcú posúdiť veľkosť hriechu (či je ťažký alebo ľahký) tým, že sa pýtajú neučených kajúcnikov, či oni pokladajú za smrteľný alebo všedný. Takí ka- lúcnici vtedy odpovedajú náhodne a hovoria, čo im prinesie slina na jazyk. Zo skúsenosti totiž vieme (ja sám som si to všimol mnohokrát), že ak krátko nato spovedník zopakuje tú istú otázku, odpoveďou je niečo úplne iné.

Po štvrté, čo sa týka počtu hriechov u upadajúcich do zlozvykov, keď sa spovedník nemôže dozvedieť ich presný počet, vtedy musí spoznať stav kajúcnika, to znamená ako žije, ako sa an­gažuje v iných záležitostiach, ako dlho bývajú spolu, miesto, kde najčastejšie býva, a potom sa má opýtať aj na počet. Kajúcnika sa pýta, koľkokrát približne zhrešil počas dňa, týždňa alebo mesiaca, a pomáha mu číslami, napríklad tri-, štyri- alebo osem- či de­saťkrát, aby videl, s akým počtom sa kajúcnik sto­tožní.

A ak sa stotožní s najväčším, vtedy je dobré sa ho ešte raz opýtať na ešte väčší počet. Spovedník musí dávať pozor, aby nerobil presný odhad. Nech spozná častosť všeobecne a odhadne ju s vedomím, že Boh pozná presný počet týchto hriechov. Nie­ktorí učenci sú názoru, že pri vnútorných hriechoch návykových hriešnikov - ako je nenávisť, zmyselné rozkoše a žiadostivosť - sa stačí opýtať na čas, ako dlho trvá tento zlozvyk. Avšak to ma úplne neuspo­kojuje, pretože niekto sa môže viac angažovať než iný alebo sa tiež ocitne na mieste, kde bude mať me­nej príležitostí na zlé myšlienky; niekto zase bude viac opantaný náruživosťou než druhý.

Preto treba klásť všeobecné otázky týkajúce sa angažovanosti, miesta, náruživosti a pod., aby sa dala zhodnotiť as­poň väčšia či menšia početnosť týchto vnútorných úkonov. Nakoniec, po dvoch či troch otázkach sa spovedník nemusí znepokojovať, ak sa mu zdá, že jeho zhodnotenie je veľmi matné. Pretože je mo­rálne nemožné získať väčšiu jasnosť od svedomí, ktoré sú zmätené a neformované. Po piate, treba si uvedomiť, že aj keď sú generálne spovede veľ­mi osožné, spovedník nemusí byť príliš prísny pri ukladaní opakovania už vykonaných spovedí. Pre­tože sa predpokladá ich platnosť, pokiaľ neplatnosť nie je zrejmá.

Aj páter Segneri hovorí, že nie je povinnosť opakovať spoveď, iba v prípade zrejmej nutnosti a keď je chyba verejná. Opakované pády nie sú, samozrejme, znakom toho, že predchádzajúce spovede boli neplatné. Zvlášť vtedy, keď sa človek nejaký čas zdržiaval opätovných pádov alebo ak pred novým pádom kládol väčší odpor.
Ináč treba posúdiť prípad, keď kajúcnik najčastejšie opätovne upadal hneď, napríklad dva alebo tri dni po spovedi a nekládol pritom žiaden odpor. Pretože vtedy sa zdá, že je u neho morálne istý nedostatok ľútosti a predsavzatia napraviť sa.
O pravej ľútosti - svätý Ján Vianney


Z KNIHY - PRAKTICKÝ SPRIEVODCA SPOVEDNÍKA - SV. ALFONZ DE LIGUORI

Na kazateľnici levy, v spovedelnici baránky

Gerson radí spovedníkom vylúčiť výzor na začiatku prísny, tvrdý a náročný, pretože takému správaniu sa ústa hriešnika tvrdošijne hneď zatvoria. Povzbudzovať penitenta a používať všetky pôvaby dobroty a sladkosť Ducha Sv., aby vyšiel krivoľaký had zo svojho brlohu, napodobňujúc obratnosť pôrodnej asistentky. Začať otázkami miernymi a zjavne nepatrnými, múdro stupňovanými, potom pomáhať, podporovať, povzbudzovať penitenta.
Začať hovoriť vľúdne, tiež v prípadoch, kedy by si povaha hriechu vyžadovala určitú prísnosť, až dokedy sa nenastolí určitý druh vzájomnej dôvery.
Sv. František Xaverský: ak má penitent zahanbenie zo spovede, uistiť ho že sme mali dočinenia mnohokrát s dušami stratenými; mať svätú odvahu vyznať penitentovi naše biedy i hriechy našej mladosti. Pochopil potrebu vzájomnej komunikácie, ktorá neraz chýba.

Kňaz je spoločník láskyplný, chápuci, tiež hriešny, verný, milosrdný. Ak počas spovede horkosť a hanba hriechov zovierajú tak srdce penitenta, že mu blokujú aj jazyk, treba sa dobre chrániť gestám údivu, slovám, alebo vzdychom, ale skôr ukázať výraz láskyplný, výzor pochopenia. Aj keď korene spovede sú horké, jej ovocie je sladké, radostné, užitočné, pokojné, uspokojujúce, radosť ducha.
Spovedník má byť: sladký v napomínaní, vľúdny v kladení otázok, jemný a dobrotivý v počúvaní, múdry v poučovaní, diskrétny v miere pokánia, mierny v trestaní, zbožný, zdvorilý v radách, dobrotivý v absolvovaní.
(sv. Tomáš) Spovedník nech neprijíma penitenta s tvrdosťou. Neukazuje mu smutnú tvár, neobracia sa na neho tvrdými slovami, ale ho povzbudzuje ako otec a podporuje ako pastier; láskavý, disponovaný, ochotný, charitatívny. Otázkami napomáhať penitentovi lepšie vyjadriť viny. Stratégiu má aj počúvanie a kladenie otázok. Užívať sladký liek nežnej exhortácie. Tešiť jeho dušu prijímajúc ho s láskou. A ak ho vidí zaťaženého ťarchou enormného zla, nech sa ho neľaká a nech ho nestraší.

Gerson radí nedívať sa penitentovi do tváre

Gerson radí nedívať sa penitentovi do tváre ( mriešky). Srdce plné miernosti, ústa plné mlieka a cukru nikdy nie octu, len olej a med. Sladkosťou sa dosiahne všetko, nič jej neodolá, ale trpkosťou sa všetko kazí.„Na kazateľnici levy, v spovedelnici baránky.“

„Na kazateľnici levy, v spovedelnici baránky.“

Sv. Leopold Mandič priznáva, že odoprel asi dvom penitentom rozhrešenie, bol vtedy mladý a neskúsený spovedník, no neskôr sa mu vždy s Božou pomocou podalo penitenta disponovať k rozhrešeniu. 
Sv. Ján Mária Vianney, patrón farárov a veľký spovedník, sa snažil kajúcnikov disponovať, indisponovaným rozhrešenie neudelil aj viac krát. Priznáva, že veľa spovedí nebolo dobrých. Treba rozlišovať dobrú, kajúcu spoveď a spoveď platnú; taktiež spoveď svätokrádežnú od tej, keď kajúcnik kladie prekážky, nie je disponovaný k rozhrešeniu a preto mu rozhrešenie nemožno udeliť: „Komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20,23)

Odročenie rozhrešenia. Do konca polovice XVII. stor. bola tendencia prevažnej zhovievavosti voči penitentom. Príliš zhovievaví spovedníci však zrádzajú hriešnikov falošným milosrdenstvom, iba zakrývajú rany, ktoré treba bolestivo liečiť. Náplasťou zakrývajú ranu, ktorú bolo treba otvoriť. Ak niet pochybnosti o disponovanosti penitenta a ten si rozhrešenie žiada, nesmie sa mu odoprieť ani oddialiť. (kán. 980) Sv. Alfonz bojuje proti rigorizmu: „múdrou pravdepodobnosťou“ zvážiť ľútosť a predsavzatie, snažiť sa disponovanosť penitenta. Ak nemožno udeliť rozhrešenie, penitenta prepustiť vždy s dobrotou. Spovedník mu dá vedieť i pocítiť, že koná vo vernosti Bohu, sebe i jemu, penitentovi. On je indisponovaný, neschopný odpustenie prijať, spovedník mu je ochotný rozhrešenie vždy dať, ak sa otvorí Božiemu milosrdenstvu. Iná skutočnosť je absolúciu oddialiť, iná je odmietnuť. pokracovanie


Sv. Faustína o spovedníkoch

Niekoľko slov o spovedi a spovedníkoch. Spomeniem moje skúsenosti, ktoré som prežila vo vlastnej duši. Sú tri pripady, keď duša v tých výnimočných chvíľach nema úžitok spovede.

Po prvé - Spovedník málo pozná mimoriadne cesty a je prekvapený, ak mu duša odhalí veľké tajomstvá, ktoré Boh v nej koná.
Už tento jeho údiv citlivú dušu znepokojuje a ona vybadá, že spovedník váha vysloviť svoj názor. Ak to duša spozoruje, neupokojí ju to, ale po spovedi má ešte väčšie pochybností ako pred ňou.
Vycíti, že spovedník ju upokojuje ale sám nemá istotu. Alebo - čo sa stalo mne, že spovedník ktorý nemôže preniknúť niektoré tajomstvá duše odmieta ju spovedať, prejavuje isté obavy, keď sa taká duša priblíži k spovednici. pokračovanie


Porovnaj - Zlá spoveď - Povaľuje sa v horiacich plameňoch .... sv. páter pio
(Porovnaj - Svata Faustina : bolo by oveľa viac svätých duší, keby bolo viac skúsených a svätých duchvovnich vodcov. Ó , veľká je dôstojnosť kňaza, ale aj veľká zodpovednosť! Kňaz, veľa ti bolo dané, ale veľa od teba budú aj žiadať ! Svätá Faustína )  pokračovanie
Spytovanie svedomia
 O Božej vôli - Svätý Alfonz de Liguori
....................................................................................................
Tamže, 6, 505.
T. Lohner: Instructiopractica de confessionibus, Venetiis 1,3,2, Quaer. 1.
Theol. moral, 6, 607.
P. Segneri: Ilconfessore istruito, 2, v. Opere, Torino 1833, XI., s. 239.
Theol. moral. 6, 607, v. Notamus autem 1.
.........................................................................................................



Duchovné „pôrodníctvo“. Gerson radí spovedníkom vylúčiť výzor na začiatku prísny, tvrdý a náročný, pretože takému správaniu sa ústa hriešnika tvrdošijne hneď zatvoria. Povzbudzovať penitenta a používať všetky pôvaby dobroty a sladkosť Ducha Sv., aby vyšiel krivoľaký had zo svojho brlohu, napodobňujúc obratnosť pôrodnej asistentky. Začať otázkami miernymi a zjavne nepatrnými, múdro stupňovanými, potom pomáhať, podporovať, povzbudzovať penitenta. Začať hovoriť vľúdne, tiež v prípadoch, kedy by si povaha hriechu vyžadovala určitú prísnosť, až dokedy sa nenastolí určitý druh vzájomnej dôvery.
Sv. František Xaverský: ak má penitent zahanbenie zo spovede, uistiť ho že sme mali dočinenia mnohokrát s dušami stratenými; mať svätú odvahu vyznať penitentovi naše biedy i hriechy našej mladosti. Pochopil potrebu vzájomnej komunikácie, ktorá neraz chýba. Kňaz je spoločník láskyplný, chápuci, tiež hriešny, verný, milosrdný. Ak počas spovede horkosť a hanba hriechov zovierajú tak srdce penitenta, že mu blokujú aj jazyk, treba sa dobre chrániť gestám údivu, slovám, alebo vzdychom, ale skôr ukázať výraz láskyplný, výzor pochopenia. Aj keď korene spovede sú horké, jej ovocie je sladké, radostné, užitočné, pokojné, uspokojujúce, radosť ducha.

Spovedník má byť: sladký v napomínaní, vľúdny v kladení otázok, jemný a dobrotivý v počúvaní, múdry v poučovaní, diskrétny v miere pokánia, mierny v trestaní, zbožný, zdvorilý v radách, dobrotivý v absolvovaní. (sv. Tomáš) Spovedník nech neprijíma penitenta s tvrdosťou. Neukazuje mu smutnú tvár, neobracia sa na neho tvrdými slovami, ale ho povzbudzuje ako otec a podporuje ako pastier; láskavý, disponovaný, ochotný, charitatívny. Otázkami napomáhať penitentovi lepšie vyjadriť viny. Stratégiu má aj počúvanie a kladenie otázok. Užívať sladký liek nežnej exhortácie. Tešiť jeho dušu prijímajúc ho s láskou. A ak ho vidí zaťaženého ťarchou enormného zla, nech sa ho neľaká a nech ho nestraší. Gerson radí nedívať sa penitentovi do tváre. Srdce plné miernosti, ústa plné mlieka a cukru nikdy nie octu, len olej a med. Sladkosťou sa dosiahne všetko, nič jej neodolá, ale trpkosťou sa všetko kazí. „Na kazateľnici levy, v spovedelnici baránky.“
Sv. Leopold Mandič priznáva, že odoprel asi dvom penitentom rozhrešenie, bol vtedy mladý a neskúsený spovedník, no neskôr sa mu vždy s Božou pomocou podalo penitenta disponovať k rozhrešeniu. 
Sv. Ján Mária Vianney, patrón farárov a veľký spovedník, sa snažil kajúcnikov disponovať, indisponovaným rozhrešenie neudelil aj viac krát. Priznáva, že veľa spovedí nebolo dobrých. Treba rozlišovať dobrú, kajúcu spoveď a spoveď platnú; taktiež spoveď svätokrádežnú od tej, keď kajúcnik kladie prekážky, nie je disponovaný k rozhrešeniu a preto mu rozhrešenie nemožno udeliť: „Komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20,23)

Odročenie rozhrešenia. Do konca polovice XVII. stor. bola tendencia prevažnej zhovievavosti voči penitentom. Príliš zhovievaví spovedníci však zrádzajú hriešnikov falošným milosrdenstvom, iba zakrývajú rany, ktoré treba bolestivo liečiť. Náplasťou zakrývajú ranu, ktorú bolo treba otvoriť. Ak niet pochybnosti o disponovanosti penitenta a ten si rozhrešenie žiada, nesmie sa mu odoprieť ani oddialiť. (kán. 980) Sv. Alfonz bojuje proti rigorizmu: „múdrou pravdepodobnosťou“ zvážiť ľútosť a predsavzatie, snažiť sa disponovanosť penitenta. Ak nemožno udeliť rozhrešenie, penitenta prepustiť vždy s dobrotou. Spovedník mu dá vedieť i pocítiť, že koná vo vernosti Bohu, sebe i jemu, penitentovi. On je indisponovaný, neschopný odpustenie prijať, spovedník mu je ochotný rozhrešenie vždy dať, ak sa otvorí Božiemu milosrdenstvu. Iná skutočnosť je absolúciu oddialiť, iná je odmietnuť.

Príležitosť k hriechuMôže byť blízka, kde upadnutie je vždy časté; vzdialená, pri ktorej sa upadá zriedka; dobrovoľná, ktorú možno ľahko odstrániť; nevylúčiteľná, ktorú nemožno odstrániť bez veľkej škody alebo pohoršenia. Blízka: nemôžu byť absolvovaní, ak nesľúbia, že sa jej vyhnú. Treba oddialiť rozhrešenie tomu, kto nie je rozhodnutý pevne zanechať príležitosti, ktoré ho obyčajne vedú k hriechu. Povinnosťou je utekať od príležitostí, spovedník je najlepší sudca v jednotlivých prípadoch.
Zvykový hriešnik: kto sa spovedá po prvýkrát z hriechu, ktorého sa dopúšťal často.

Recidivista: upadá neustále do toho istého hriechu a spovedá sa, nemôže byť absolvovaný, ak javí iba riadne znaky: ľutuje a hovorí, že sa polepší. Pretože obvyklé konanie a upadnutia bez zlepšenia dávajú veľké podozrenie, že bolesť a prísľub nie sú pravé. Treba pozorovať nápravu, lebo ak je ľahko absolvovaný, nezanecháva hriech a kráča stále v starých návykoch. Treba nejaký znak, pre ktorý možno múdro predpokladať, že vôľa penitenta sa zmenila; stačí múdra pravdepodobnosť o dispozícii bez akéhokoľvek opačného podozrenia.

Znaky mimoriadne: väčšia ľútosť prejavená slovami, alebo slzami; zmenšený počet pádov, alebo ak po spovedi sa zachoval v milosti dlhý čas; usilovnosť pri vyhýbaní príležitostiam; zachovával rady spovedníka; hľadá nové lieky, či prostriedky k vyhnutiu hriechu; sľúbi užívať dané prostriedky; spontánna spoveď, príde dobrovoľne a inšpirovaný božím svetlom prijať božiu milosť; príde pohnutý mimoriadnym impulzom; vyznáva hriechy ťažké, ktoré zamlčoval pre hanblivosť v minulých spovediach; pre napomenutie kňaza prejavuje, že sa mu dostalo nového poznania svojho hriechu, alebo nebezpečenstva svojho zatratenia;  pred spoveďou napravil pokazenú česť, krádež, škodu. 

Okolnosti: kto? čo? kde? prečo? ako? kedy? koľkokrát? od koho? Vyznať treba okolnosti, ktoré menia druh hriechu. Nie je povinnosť vyznať tie, čo iba ľahko priťažujú.

Pocit viny a vedomie hriechu. Prvý krok k obráteniu je vedomie hriešnosti a potreby Kristovej milosti, odpustenia, spásy. „Uznať vlastný hriech, ba dokonca ísť ešte viac do hĺbky v úvahe o vlastnej osobnosti – uznať sa za hriešnika, za schopného hriechu a náklonného k hriechu, je nevyhnutný základom návratu k Bohu.“ (ReP 13) Citlivosť pre hriech sa stráca, „sa hriech mylne stotožňuje s chorobným pocitom viny“. (ReP 18) Vedomie hriechu je poznanie teologické, dar Ducha, ovocie uvedomelej viery, vedomie vlastnej hriešnosti, viny, nehodnosti vzhľadom na Boha. 

Pocit viny je poznanie psychologické, ovocie ľudského vedomia inadekvátnosť vlastného obrazu. Je nekorektné hovoriť o „psychoanalytickej spovedi“, pričom pacient rozpráva svoj stav ťarchy, neprezentuje vinu vo viazaní na hriech, čo necháva svedomie mimo. Pravé svedomie je výrazom rozumnosti a dobroty.

Patologický pocit viny nemá objektívny základ, hriech má však mravnú normu ako objektívny základ. Hriech je stanovený skutočnosťou defektu v otvorenosti voči Bohu a iným. Freudova mienka mylne vidí problém viny v termínoch psychických podvedomých mechanizmov.

Úzkostlivým, škrupulantom, sa treba venovať s osobitnou trpezlivosťou, aby prešli ťažké obdobie skúšky správne. Ich spovede sú dramatickým pokusom eliminovať vinu a úzkosť, čo ju sprevádza. Vyjadruje to patologické presvedčenie hriechu a podvedomý pocit viny. Poslať ich k dobrému spovedníkovi, ktorý má dar rozlišovať duchov. Snáď niet človeka, ktorý by škrupulóznym obdobím neprechádzal, čo potvrdzujú najmä svätci. „Vlastnosťou dobrých duší je vidieť previnenie i tam, kde niet previnenia.“ (Sv. Gregor Veľký) Zasvätenie sa Kristovi rukami Panny Márie je účinným prostriedkom zbavenia sa škrupulozity. Ak je oprávnené podozrenie, že je škrupulozita patologická, prípadne ide o obsedantnosť, či inú psychickú poruchu, veľmi citlivo možno navrhnúť aj návštevu odborného lekára. Použiť vedomosti z pastorálnej psychológie, múdra spolupráca spovedníka, psychológa či psychiatra.

OdpustkySú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. 

Čiastočné oslobodzujú od časného trestu čiastočne; úplné oslobodzujú od časného trestu úplne. Veriaci môže odpustky získať pre seba alebo aplikovať za zosnulých na spôsob prosebnej modlitby.

Hriech má dvojaký následok. Ťažký pozbavuje spoločenstva s Bohom, robí neschopným večného života, zasluhuje sa zaň večný trest. Každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie na zemi alebo v očistci. Trest chápať ako vyplývajúci zo samej povahy hriechu. Obrátenie z vrúcnej lásky môže dôjsť až úplného očistenia hriešnika, že nezostane nijaký trest. Odpustenie hriechu má za následok obnovenie spoločenstva s Bohom aj odpustenie večných trestov.

Časné tresty za hriech ostávajú. Prijímať ich ako milosť, trpezlivo znášať utrpenia a skúšky, pokojne prijímať smrť, skutkami lásky, modlitbou, kajúcimi skutkami sa zbaviť starého človeka. V spoločenstve svätých svätosť jedného prospieva druhým oveľa viac, než hriech jedného mohol škodiť druhým. Utiekať sa k spoločenstvu svätých umožňuje účinnejšie a skôr sa očistiť od trestov. Duchovné dobrá spoločenstva svätých voláme aj pokladom zásluh Cirkvi: nekonečná a nevyčerpateľná hodnota Kristových zásluh, modlitby a dobré skutky P. Márie a svätých. Odpustky sa získavajú prostredníctvom Cirkvi, ktorá na základe moci zväzovať a rozväzovať, otvára poklad zásluh. Prichádza kresťanovi na pomoc a chce ho aj povzbudiť, konať skutky pokánia, nábožnosti a lásky. Pre duše v očistci, keďže sú členmi spoločenstva svätých, možno získať odpustky. K získaniu odpustkov treba byť v stave milosti aspoň pri ukončení predpísaných úkonov, mať úmysel dosiahnuť ich a splniť uložené úkony v stanovenom čase a nariadeným spôsobom. Tri obvyklé podmienky: sv. spoveď, sv. prijímanie a modlitba na úmysel sv. Otca (aspoň Otče náš). Odpútanosť od náchylnosti aj na všedný hriech je nevyhnutnou podmienkou získať úplné odpustky. KKC: 1420 – 1498; KKP: 959 – 997



SVIATOSTI VŠEOBECNE

Pán Ježiš nám udeľuje Boží život zvlášť cez sedem sviatostí, ktoré ustanovil a zveril svojej Cirkvi: krst, birmovanie, Eucharistia, pokánie, pomazanie chorých, posvätný stav a manželstvo. Týkajú sa všetkých etáp a dôležitých chvíľ života. Medzi etapami prirodzeného a duchovného života je určitá podobnosť. Dávajú životu viery vznik a rast, uzdravenie a poslanie. Tvoria určitý organizmus. Prvé tri uvádzajú do kresťanského života, ďalšie dve sú sviatosťami uzdravenia a posledné dve služby spoločenstvu. Sviatosť krstu, birmovania a posvätného stavu vtláčajú do duše okrem milosti aj nezmazateľný znak, charakter, preto sa prijímajú iba raz v živote. Ak sa rozumne pochybuje o ich skutočnom alebo platnom udelení, majú sa udeliť podmienečne.

Sú viditeľnými znakmi milosti; udeľujú milosť tým, ktorí ich prijímajú s potrebnými dispozíciami. Mocou spasiteľného diela vykonaného raz navždy Kristom, pôsobia: „Ex opere operato iis qui non ponunt obicem“ samotným vysluhovaním u tých, ktorí nekladú prekážku.

Sú účinné, pretože v nich pôsobí sám Kristus, on krstí... Sú nevyhnutne potrebné pre spásu, treba ich nielen platne a dovolene vysluhovať i prijímať a pomáhať v tom aj iným. Sviatostná milosť je milosť Ducha Svätého udelená Kristom a vlastná každej sviatosti.

Ovocím sviatostného života je naše zbožštenie. Bytostne, životne sa spájame s Kristom, máme účasť na Božskej prirodzenosti, účasť na večnom živote. Ovocie je osobné: život pre Boha v Kristovi; i ekleziálne: pre Cirkev je to vzrast v láske a vydávanie svedectva. Vieru predpokladajú, živia, posilňujú a vyjadrujú, posväcujú nás, budujú Kristovo telo, vzdávajú Bohu kult, napomáhajú vzrast lásky, poučujú. Sú veľmi dôležitými prostriedkami duchovného života, ktorý spočíva v láske k Bohu a blížnemu: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom... ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13,34-35) „Keby som hovoril jazykmi... a lásky by som nemal, ničím by som nebol... nič by mi to neosožilo.“ (1 Kor 13,2,3)

Sviatosti živých: birmovanie, Eucharistia, pomazanie nemocných, posvätný stav, manželstvo; stav posväcujúcej milosti je nevyhnutný k ich hodnému prijatiu.
Sviatosti mŕtvych: krst a sviatosť pokánia; krstom sa znovu rodíme z hriechu do milosti; sviatosť zmierenia nám zveľaďuje prípadne vracia stratenú milosť.
Úmysel, intencia znamená snahu subjektu čosi vykonať a dosiahnuť cieľ, je výsledkom rozumu a vôle, je potrebný k vysluhovaniu i prijatiu sviatostí.

Úmysel poznáme: 
aktuálny: vzbudený, neodvolaný, vplýva na akt, uvedomuje sa; 
virtuálny: vzbudený, neodvolaný, vplýva na akt, neuvedomuje sa; 
habituálny: vzbudený, neodvolaný, nevplýva na akt; 
predpokladaný (interpretatívny): nevzbudený, no bol by si ho vzbudil keby bol o veci vedel.

Výslovný (vyjadrený) alebo obsiahnutý (zahrnutý) je podľa spôsobu určenia.
Determinovaný alebo indeterminovaný, či vec alebo osobu označuje presne alebo nepresne. 

Vysluhovateľ sviatosti musí mať aspoň virtuálny úmysel.
Prijímateľ sviatosti musí mať úmysel aspoň virtuálny; na pomazanie chorých stačí habituálny; deti ktoré ešte neužívajú rozum, krstíme aj v spánku. Na prijatie manželstva (ženích i nevesta si sviatosť navzájom vysluhujú a prijímajú) a kňazstva treba vyjadrený.

Dispozícia je potrebná k úmyslu, spočíva: vo viere aspoň tých právd, ktoré treba veriť; v nádeji; láske, z lásky ľútosť nad spáchanými hriechmi; v predsavzatí žiť podľa imperatívu sviatosti, nechať sa viesť Božím Duchom, aby sme boli Božími deťmi. 

Pri ich slávení treba preukazovať najvyššiu úctu a náležitú starostlivosť. Kňaz koná v mene a osobe Krista Hlavy: „in persona Christi Capitis“. Nijaký sviatostný obrad nemožno meniť ani s ním manipulovať podľa ľubovôle vysväteného služobníka alebo spoločenstva. „A od správcov sa už vyžaduje, aby bol každý verný.“ (1 Kor 4,2)
KKC: 1113 – 1211; KKP: kán. 840 – 848

SVIATOSTI INICIÁCIE

Krst, birmovanie a Eucharistia kladú základy kresťanského života. Krstom sme znovuzrodení, získavame účasť na Božej prirodzenosti, birmovanie nás posilňuje a Eucharistia živí pokrmom večného života. Iniciačnými sviatosťami je človek oslobodený od moci tmy, umiera, je pochovaný a vstáva s Kristom z mŕtvych, prijíma Ducha a slávi pamiatku Pánovej smrti a zmŕtvychvstania. 

SV. KRST
Krst je základom a bránou kresťanského života a otvára cestu k iným sviatostiam. Je znovuzrodením z vody a Ducha Svätého. Grécky baptizein znamená ponoriť, latinsky baptisare krstiť. Volá sa aj „kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom“ (Tit 3,5), ktorý očisťuje, posväcuje a ospravedlňuje; osvietením, lebo pokrstený sa stal synom svetla, ba svetlom; darom; milosťou; pomazaním; rúchom; pečaťou. Ponorenie symbolizuje pochovanie v Kristovu smrť, odkiaľ vychádza ako nové stvorenie skrze vzkriesenie s Kristom.
Predobrazy: voda, nad ktorou sa vznášal Duch Boží; Noemov koráb; prechod cez Červené more; prechod cez Jordán; Ježišov krst v Jordáne; o svojom umučení hovoril ako o ´krste´, ktorým má byť pokrstený; krv a voda, ktoré vyšli z jeho prebodnutého boku sú predobrazom Eucharistie a krstu.
Účinky: pokrstení sa stávajú Božími deťmi, oslobodenými od hriechu; včleňujú sa do Kristovho tela; členmi Kristovej Cirkvi a účastníkmi jeho poslania; utvárajú Boží ľud, nezmazateľným znakom sú pripodobnení Kristovi. Krst odpúšťa dedičný i všetky osobné hriechy, všetky tresty za hriechy, robí pokrsteného novým stvorením, účastným Božskej prirodzenosti, údom a spoludedičom Kristovým, chrámom Ducha Svätého, dáva účasť na Kristovom všeobecnom kňazstve. Najsvätejšia Trojica pokrstenému dáva posväcujúcu milosť, božské (teologálne) čnosti, dary Ducha Svätého a mravné čnosti, aby rástol v dobrom.

Kristov príkaz: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“. (Mt 28,19–20) Peter na Turíce na otázku: Čo máme robiť?, odpovedá: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha“. (Sk 2,38) Viera v Ježiša Krista bola od začiatku spojená s krstom. Krstu predchádza ohlasovanie evanjelia. Krst tvorí obsah kerygmy (kázania). Prijatie krstu je odpoveďou viery na ohlasovanie. Je prvkom spásy, Kristus tu a teraz uskutočňuje spasiteľnú činnosť.

KATECHUMENÁT

„Obrad uvedenia dospelých do kresťanského života“ Kongregácia pre Boží kult 1972; (SSV, Trnava 1993). 
Katechumenát je kresťanská ustanovizeň, ktorá v období asi dvoch rokov poskytuje kresťanskú výuku a formáciu kandidátom krstu. Koncil žiadal obnovu katechumenátu dospelých (SC 64 - 65) a pripomenul charakteristické črty (AG 14). Je to inštitucionalizovaná a členená forma, ktorou sa koná cesta obrátenia a prehĺbenia viery ako príprava na uvedenie do spoločenstva Cirkvi krstom. Je viacstupňový, vrcholí v jedinom slávení troch iniciačných sviatostí. Začína vtedy, keď je kandidát aspoň v začiatkoch oboznámený s evanjeliom, má začiatočné kontakty s Cirkvou, laikmi i kňazom a je pripravený na: 
Obrad uvedenia do katechumenátu, ktorý spočíva v privítaní kandidátov a ich krstných rodičov, exorcizmu, poznačenia krížom na čele a na zmysloch (uši, oči, ústa, hruď, lopatky – čo urobia krstní rodičia), udelenia krstného mena, bohoslužby slova a prepustenia. Koná sa pri slávení Eucharistie po homílii. Kandidáti odídu z kostola, nakoľko nemajú moc spoluobetovať svätú omšu. Katechumeni sa na prvom stupni zúčastňujú bohoslužieb slova, exorcizmov a požehnaní. 
Druhý stupeň sa nazýva Obrad vyvolenia alebo zapísania mena a koná sa Prvú pôstnu nedeľu. Uzatvára sa tým katechumenát a kandidáti vyvolenia majú jasnú vieru a rozhodnú vôľu prijať sviatosti iniciácie. Tretiu pôstnu nedeľu sa koná prvé skrutínium. Pozostáva z homílie, modlitby v tichu, modlitby veriacich nahlas, exorcizmu a prepustenia. V týždni sa koná v liturgickom obrade odovzdanie apoštolského vyznania viery (Symbol = Credo = Verím). Štvrtú pôstnu nedeľu sa koná druhé skrutínium. V týždni sa koná odovzdanie modlitby Pána. Piatu pôstnu nedeľu sa koná tretie skrutínium. V noci Veľkonočnej vigílie prijmú sviatosti kresťanskej iniciácie.
Dospelý má prejsť jednotlivými stupňami katechumenátu: „Počul si teda jeho slovo, rozhodol si sa zachovávať jeho prikázania a zúčastňoval si sa na bratskom spoločenstve a na modlitbe?“ (str. 123) Krstenec žiada o krst; je náležite poučený o pravdách viery; pozná požiadavky kresťanského života; katechumenátom sa prakticky osvedčil v kresťanskom živote. Pred krstom ľutuje svoje hriechy, zrieka sa zlého ducha, jeho skutkov i pokušení; celkom sa oddáva Kristovi.
V príprave pomáha aj krstný rodič: „Si ochotný naďalej pomáhať slovom i príkladom kandidátovi (alebo M.), o ktorom si vydal svedectvo, aby slúžil Kristovi?“ (str. 123) Zodpovedný za prípravu krstu je v miestnej cirkvi biskup, vo farnosti farár, za deti rodičia. Nech si prizvú spolupracovníkov, ktorí sa usilujú o život podľa viery a majú skúsenosť s náboženskou výchovou detí, čím sa príprava stane záležitosťou farskej rodiny. 
Odporúča aj predkatechumenát, ktorý spočíva v oboznamovaní s evanjeliom tých, ktorí s kresťanstvom sympatizujú alebo majú k nemu náklonnosť. Prijatie sa môže uskutočniť bez akéhokoľvek obradu, pričom žiadatelia prejavujú úmysel vieru prijať. 
Trvalým katechumenátom rozumieme neustále celoživotné prehlbovanie sa kresťana vo viere činorodej v láske. Katechéza je doktrinálna i skúsenostná, vychováva k evanjelizácii. 
Dospelému v nebezpečenstve smrti dovolene vysluhujeme krst ak oň žiada, má vieru (nevyhnutnosť absolútneho prostriedku = necessitate medii absoluti: Boh je a dáva odmenu tým, čo ho hľadajú); chce žiť podľa viery. V prípade že upadol do bezvedomia, ak o krst žiadal, alebo by oň žiadal, keby bol pri vedomí (interpretatívny úmysel).
Krst detí je od nepamäti tradíciou Cirkvi, možno od dôb apoštolov, keď prijali krst celé domy. Rodičia sú svojim deťom prvými svedkami viery a vychovávateľmi vo viere. Pri prijatí ich žiadosti o krst je dieťa zapísané ako kandidát krstu, katechézou a výchovou treba rozvíjať krstnú milosť, čo vyžaduje katechumenát po krste.

PASTORAČNÚ ČINNOSŤ, INŠTRUKCIA O KRSTE DETÍ

Kongregácia pre náuku viery, 1980; Direktórium 1983, str. 53 – 71:
„28. Pastoračná činnosť okolo krstu detí musí konkrétne vychádzať z dvoch princípov, z ktorých druhý je podriadený prvému.

1. Krst, pre spásu nevyhnutný, je znakom a nástrojom predchádzajúcej lásky Boha, ktorý oslobodzuje od dedičného hriechu a udeľuje účasť na Božom živote; zásadne sa dar tohto dobra nemá oddialiť.

2. Musia byť poruke záruky, že tento dar sa pravou výchovou vo viere a v kresťanskom živote bude rozvíjať tak, aby sviatosť dosiahla svoj „plný zmysel“. Tieto záruky dávajú spravidla rodičia alebo príbuzní, aj keď ich možno nahradiť v kresťanskom spoločenstve rozličným spôsobom. Ak nie sú tieto záruky naozaj vážne, mohlo by to byť dôvod na oddialenie krstu; ak nie sú nijaké, sviatosť treba odoprieť.

29. Rodičia sa musia o krst zaujímať, oznámiť svojim duchovným pastierom, že očakávajú narodenie dieťaťa, a sami sa na krst musia duchovne pripraviť. Kňaz zasa navštívi rodiny, ba viaceré spoločne zhromaždí a poskytne im katechetické poučenie a vhodné pripomienky; napokon ich povzbudí k modlitbe za deti, ktoré sa im čoskoro narodia.

30. Stáva sa, že k duchovným pastierom prídu rodičia málo veriaci, ktorí si náboženské povinnosti plnia len príležitostne, alebo rodičia–nekresťania, ktorí z dôvodov hodných úvahy žiadajú krst pre svoje dieťa. 
V takomto prípade majú sa duchovní pastieri múdrym a láskavým rozhovorom usilovať vzbudiť v nich bližší záujem o sviatosť, ktorú žiadajú, a poukážu im na záväzky, ktoré berú na seba.

Cirkev totiž nemôže vyhovieť žiadosti takýchto rodičov, ak nedajú záruky, že pokrstené dieťa potom kresťansky vychovajú, ako to táto sviatosť vyžaduje. Okrem toho Cirkev musí mať dobre podloženú nádej, že krst prinesie ovocie.
Ak sú dostatočné záruky – ako je napríklad voľba krstných otcov a krstných matiek, ktorí chcú úprimne vziať na seba starosť o deti, alebo pomoc veriacich z kresťanskej komunity -, kňaz sa nemá zdráhať udeliť krst bez meškania, a to tak, ako ho udeľuje deťom kresťanských rodín. Naproti tomu ak sú záruky nedostatočné, treba krst rozumne oddialiť; duchovní pastieri však majú zostať s takýmito rodičmi v kontakte, aby sa, ak bude možné, dosiahli od nich požadované podmienky, nevyhnutné pre slávenie krstu. Napokon ak ani to nebude možné, môže sa ako posledné východisko navrhnúť zápis dieťaťa do katechumenátu, na ktorom by sa dieťa muselo zúčastňovať v čase školského vzdelávania.

31. ...Pokiaľ ide o záruky, za dostatočný treba považovať taký sľub, ktorý poskytuje oprávnenú nádej, že deti sa budú vychovávať v kresťanskom náboženstve.

32. ...je dôležitá intenzívna pastorácia snúbencov, čo prichádzajú na predmanželskú náuku, a aj manželov, čo nedávno uzavreli sviatosť manželstva. Podľa okolností bude treba zapojiť celú cirkevnú komunitu a najmä vychovávateľov, kresťanských manželov, združenia na pomoc rodinám, rehoľné spoločnosti a svetské inštitúty. Kňazi majú tomuto apoštolátu venovať veľkú pozornosť. Najmä rodičom majú pripomínať povinnosť budiť vo svojich deťoch vieru a ju formovať. Keď sa im hovorí, aby začali s náboženskou výchovou dieťaťa, nech ho naučia milovať Krista ako svojho blízkeho priateľa a nech formujú jeho svedomie. To sa podarí a prinesie úrodu tým skôr, čím viac sa bude opierať o milosť krstu, vliatu do duše dieťaťa.

33. Ako rituál jasne hovorí, farské spoločenstvo a najmä skupiny kresťanov celkom blízkych takejto rodine musia mať účasť na takejto pastorácii... Úloha spoločenstva bude ďalej pokračovať aj po liturgickom slávení tým, že dospelí budú napomáhať vieru mladých ľudí svedectvom svojho kresťanského života, ako aj účasťou na rozličných katechetických podujatiach.“

KRSTENEC

Je ten, komu má byť udelený krst. Prijať krst je schopný nepokrstený človek. „Potratové plody, ak sú živé, sa majú podľa možnosti pokrstiť.“ (kán. 871) Treba sa usilovať zabezpečiť nebeskú blaženosť krstom aj tým deťom, ktoré sa bez vlastnej viny rodia pre smrť. Aby mohlo byť dieťa pokrstené, aspoň jeden z rodičov, alebo zákonitých zástupcov, musí s krstom súhlasiť. Musí byť opodstatnená nádej, že dieťa bude vychovávané v katolíckom náboženstve. Deťmi sú tí, ktorí nedovŕšili siedmy rok života ako aj nesvojprávni, ktorým chýba trvalé užívanie rozumu. (kán. 99) V nebezpečenstve smrti sa krstí dieťa dovolene aj proti vôli rodičov. (kán. 868) Aj pri krátkodobých prejavoch duševnej choroby treba vekom dospelého krstiť ako dieťa. Ak je možné, treba počkať s krstom do znovu nadobudnutia užívania rozumu (lucida intervalla), aby sa dosiahlo vlastné rozhodnutie pre krst. Konať s vedomím, že krst je nevyhnutný k spáse. 

Príprava na krst dieťaťa sa koná v miestnej Cirkvi aspoň s rodičmi a krstnými rodičmi, prípadne s tými, ktorí ich zákonite zastupujú. Zásady pastorácie v sťažených a nenormálnych prípadoch čerpať hlavne z Familiaris consortio, inštrukcie „Pastoračnú starostlivosť“ a iných dokumentov Cirkvi. Pokiaľ ide o záruky pri krste detí, treba pokladať za dostačujúci taký sľub, ktorý poskytuje oprávnenú nádej, že deti budú vychovávané v kresťanskom náboženstve. (čl. 31) Ak nie sú záruky naozaj vážne, mohol by to byť dôvod na oddialenie krstu. (čl. 28) Cirkev nemôže vyhovieť žiadosti tých, čo nedajú záruky kresťanskej výchovy. (čl. 30) Žiadateľom s láskou odôvodniť ich záväzky, povzbudiť ich poskytnúť konkrétne záruky náboženskej výchovy. Ponúknuť pomoc v splnení požiadaviek. Pomôcť vybrať krstných rodičov zaručujúcich náboženskú výchovu, prehĺbiť vieru u všetkých. Nehasiť hasnúci knôt, nelámať nalomenú trstinu, nechať vždy otvorenú cestu k opätovnej žiadosti. Nemožno odoprieť krst dieťaťa len na základe toho, že rodičia nie sú cirkevne sobášení. Dieťa má právo prísť na svet v usporiadanej rodine.

Neustále rastie počet detí narodených mimo manželstva. Ponúknuť katechézu, skúmať predpoklady usporiadaného manželského a rodinného života. Skúmať, či a ako je možné manželstvo usporiadať podľa noriem Cirkvi. Rozhodnutie uzatvoriť manželstvo musí byť slobodné a úprimné. Pokorne s nimi hľadať a snažiť sa plniť Božiu vôľu. Pastoračná láska a starostlivosť zahŕňa každého a všetkých. Kňaz, duchovný otec má predstavovať čo najvernejšie nebeského Otca. Jednať tak, ako by jednal Pán Ježiš, snažiť sa každému dať pocítiť Kristovu lásku: „Miluješ ma? Pas moje ovce!“

Predkrstná katechéza rodičov a krstných rodičov nech je akoby znovuobnovením krstu a pomocou k jeho trvalému prežívaniu. Ich úlohou je výchova dieťaťa vo viere: „Beriete na seba povinnosť vychovávať ho vo viere, aby zachovávalo prikázania a milovalo Pána Boha a blížneho, ako nás o tom poučil Kristus. Ste si vedomí tejto povinnosti?“ (Krstné obrady) Viera je činorodá v láske. Katechézou im pomôcť objaviť, že Boh je Láska. On stvoril človeka na svoj obraz a svoju podobu. Boha nikto nikdy nevidel, Boh je Duch. Boh sa však stal človekom: „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami a my sme uzreli jeho slávu.“ Dokonalým obrazom Boha je Ježiš Kristus. „Kto mňa vidí, vidí Otca. Ja a Otec sme jedno.“ On vraví: „Toto je moje prikázanie, aby ste sa navzájom milovali, ako som vás ja miloval.

Nik nemiluje väčšmi, ako ten, kto svoj život položí za blížneho... Po tom poznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať...“ „Keď sa milujeme navzájom, Boh je v nás a jeho láska v nás dosahuje dokonalosť...“ Obšírnejšie: viď. Katechézy: 1.–2.
Objasniť im úlohu, službu, povinnosť, ku ktorej sa zaväzujú, význam krstu, krstné obrady, zodpovedné plánovanie rodičovstva... Krstná svieca i košieľka, ich zmysel, krstný lístok správne vyplniť. Možno darovať či ponúknuť: Krstné obrady, SSV; Listy rodičom o tebe a o nás, Bratislava 2000; Capella A.: Prirodzená cesta, Lúč; Dokonalá láska, SSV, Trnava 2001; Humanae vitae, SSV, Trnava 2001... 

Povzbudiť k prijatiu sviatosti pokánia a Eucharistie; kde a kedy je možnosť sa vyspovedať, pomôcť im na spoveď sa pripraviť... Spýtať sa na ich otázky, návrhy, pripomienky... Umožniť im pri slávení krstu čítať Božie slovo, prednášať prosby, priniesť obetné dary... Dať im stručný prehľad katechézy, ktorú si vypočuli, prípadne inú literatúru, kazetu, či materiál na prehĺbenie sa v živej viere, v náboženskej výchove. Ponúknuť možnosť kontaktu s náboženskými spoločenstvami či hnutiami vo farnosti...

Slávnostný krst je taký, ktorý sa koná so všetkými úkonmi predpísanými v „Ordo baptismi“. Z obradov vysvitá milosť a význam krstu: znak kríža, hlásanie Božieho slova, exorcizmus alebo viacero exorcizmov, mazanie olejom katechumenov alebo vloženie ruky na krstenca, vyznanie viery, posvätená krstná voda a samotný krst, pomazanie krizmou, biele rúcho, svieca, obetovanie dieťaťa Bohu, Otče náš, slávnostné požehnanie. Zameranie krstu na Eucharistiu vyjadruje prinesenie novopokrsteného dieťaťa k oltáru na modlitbu Otče náš. Voda má byť čistá, prirodzená a požehnaná pri krstnom obrade. Kde sa krstí pri tečúcom krstnom prameni, tam sa požehnáva tečúca voda. Vo Veľkonočnom období sa používa posvätená pri Veľkonočnej vigílii.

MATÉRIA, FORMA, VYSLUHOVATEĽ, MIESTO, ČAS

Forma je trojičná: „M., ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“. (por. Mt 28,19) Amen sa nehovorí; Cirkev pri tomto tajomstve v úžase mlčí.
Matéria: ponorenie alebo poliatie krstenca vodou. Voda musí tiecť po hlave. Pri slávnostnom krste je poliatie trojnásobné: pri vyslovení mien jednotlivých božských osôb zakaždým poliať krstenca; k platnosti stačí jedno poliatie. Liatie naznačuje kúpeľ znovuzrodenia. Obmýva sa čiastka tela ktorá reprezentuje človeka, hlava. Ak sa poleje iná čiastka tela, krst je pochybný a treba ho podmienečne opakovať. Krst sa nemôže konať pokropením, čo starý kódex umožňoval. Ak by sa voda liala na husté vlasy a bola by pochybnosť, či tiekla po hlave, krst by bol pochybný. Chrasty na hlave sú súčasťou kože hlavy, preto krst je platný.

Krstné meno: svätca ako vzor krstenca, vyjadruje jeho životný program. Rodičia, krstí rodičia a farár majú dbať, aby sa nedávalo meno cudzie kresťanskému zmýšľaniu. Dospelý má prijať iné meno ako používal dovtedy, pretože krst je znovuzrodenie, stáva sa novým človekom.

Čas krstu: ktorýkoľvek deň, no nedeľa sa má uprednostniť pred všedným dňom, kedy slávime veľkonočné tajomstvo. (kán. 856) Alebo vo Veľkonočnej vigílii kedy sa oslavuje Ježišovo zmŕtvychvstanie a kresťanské spoločenstvo si obnovuje krstné sľuby. Zohľadniť oprávnené prianie rodičov. Rodičia majú dať dieťa pokrstiť v prvých týždňoch po narodení. Keby mu hrozilo nebezpečenstvo smrti, treba ho pokrstiť bez meškania. (kán. 867) Brať zreteľ aj na zdravotný stav matky, aby sa mohla zúčastniť krstu, ako i čas potrebný na prípravu.

Cirkevnému spoločenstvu vyjsť v ústrety, lebo krst je slávnosťou celej farskej rodiny. Spoločný krst pri nedeľnej svätej omši sa nemá konať veľmi často. V sobotu počas slávenia večernej sv. omše je tiež vhodné vysluhovať sviatosť krstu. Slávenie krstu mimo sv. omše treba pastoračne prispôsobiť, aby sa rodičia i účastníci slávnosti mali možnosť bez ťažkostí zúčastniť nedeľnej sv. omše. V prípade krstu dieťaťa ktorého rodičia nežijú v cirkevne platnom manželstve, treba v každom jednotlivom prípade postupovať pastoračne múdro podľa dokumentov Cirkvi, aby sa nielen predišlo pohoršeniu či iným škodám, ale aby sa evanjelium žilo i ohlasovalo.

Miesto krstu: dospelého vo vlastnom farskom kostole. Dieťa vo farskom kostole jeho rodičov, ak sa z oprávneného dôvodu neodporúča niečo iné. Príslušný kostol sa určuje podľa trvalého alebo dočasného bydliska. Trvalý pobyt je tam, kde má človek úmysel zdržiavať sa alebo sa zdržiava 5 (päť) rokov. Dočasný, kde sa chce zdržiavať alebo sa zdržiava 3 (tri) mesiace. Ak majú rodičia dieťaťa rozdielne bydlisko, prichádza do úvahy bydlisko jednoho z nich, obyčajne toho, u koho býva dieťa. Zachovať požiadavky cirkevného práva a pastoračnej múdrosti. Pri žiadosti o krst či vysluhovanie iných sviatostí tým, ktorí nepodliehajú právomoci toho, kto ich chce vysluhovať, treba žiadať povolenie, prepustenie, licenciu či iné náležitosti od farára, ktorého právomoci veriaci podliehajú. Rešpektovať oprávnené požiadavky farára, ktorý neraz lepšie pozná svojich farníkov ako aj ich dôvody, pre ktoré chcú krstiť či prijímať iné sviatosti od iného vysluhovateľa.

Keď sa krst nemôže sláviť z vážneho dôvodu vo farskom kostole, má sa sláviť v kostole alebo kaplnke. (kán. 857) Každý farský kostol má mať krstiteľnicu. Niekedy sa vyžaduje, aby bola krstiteľnica aj v iných kostoloch a kaplnkách, kde majú veriaci ľahší prístup. Ordinár to má nariadiť alebo dovoliť po vypočutí mienky farára. Keby nebolo možné pre veľkú vzdialenosť alebo veľké nepohodlie krstenca priniesť do kostola kde je krstiteľnica, môže byť pokrstený v niektorom bližšom kostole, kaplnke alebo inom slušnom mieste. (kán. 859) Rozumie sa súkromný dom, alebo vhodná miestnosť, ktorej profánne zameranie nie je v protive s liturgickou slávnosťou a kde sa môže zhromaždiť cirkevné spoločenstvo.
V súkromných domoch sa môže krstiť z vážnej príčiny so súhlasom Ordinára. Krst je slávnosťou farskej rodiny, ktorá sa zhromažďuje v kostole. Krsty v domoch by mohli uprednostňovať isté rodiny, čo je nežiadúce. 
V nemocnici sa nemá krstiť z podobných príčin, okrem nevyhnutného prípadu alebo z pastoračného dôvodu. (kán. 860) Diecézny biskup môže zariadiť, aby sa krst vysluhoval v nemocnici v jednotlivom prípade alebo i všeobecne, no má pamätať na vyše uvedené dôvody.
Súkromný, alebo núdzový krst sa udeľuje v súrnom prípade, zvyčajne v nebezpečenstve smrti krstenca. Môžu sa podľa okolností vynechať úkony, ktoré nie sú potrebné k platnosti. K platnosti krstu sa od vysluhovateľa vyžaduje, aby bol krstenec poliaty vodou na hlave alebo ponorený do vody pri vyslovení krstnej formuly s úmyslom krstiť. 

Obrad prijatia súrne pokrsteného - ak nebezpečenstvo pominie, prípadne ak dieťa bolo pokrstené mimo kostola - sa koná v kostole, pričom sa doplnia vynechané obrady. Tým sa aj viditeľne naznačí privtelenie novokrstenca do cirkevného spoločenstva.

Pochybný krst je výraz na vyjadrenie pochybnosti o krste, ktorá môže byť z viacerých dôvodov. (kán. 869) Pochybnosť môže byť o tom, či niekto bol pokrstený alebo či udelený krst bol platný. Krst pokropením v iných cirkvách treba pokladať za platný, ak voda tiekla, napriek tomu, že v Katolíckej už nie je dovolený. Pokrstený v kresťanskom nekatolíckom spoločenstve, ktoré krstí platne, má byť podmienečne pokrstený vtedy, ak je pochybnosť z hľadiska matérie, formy, úmyslu krstiteľa alebo dospelého krstenca. K vyriešeniu pochybností môžu pomôcť i svedkovia krstu. Dôvod podmienečného krstu a katolícku náuku o krste treba vysvetliť krstencovi, rodičom a krstným rodičom. Rešpektovať dohodu u nás s evanjelikmi a. v. o uznaní krstu od 1. VI. 2001. Dospelý po podmienečnom krste vykoná sviatosť pokánia z celého života. Absolúcia sa mu udeľuje podmienečne. 
Odložené, nájdené dieťa: v prípade žiadosti krstu treba najprv dôkladne prešetriť, či bolo pokrstené. Ak sa nezistí, že bolo pokrstené, krstí sa riadne, nie podmienečne. (kán. 870)

Prijatie platne pokrsteného do Cirkvi sa vopred hlási Ordinárovi. Kňaz, ktorému ordinár zverí prijatie, vyslúži prijímanému aj sviatosť birmovania, ak nebol ešte pobirmovaný. Pred prijatím sa koná príprava v náukovej a duchovnej oblasti. Z tých, čo ho pripravovali, si má vybrať jedného ručiteľa. Pred prijatím birmovania a Eucharistie prijme sviatosť zmierenia. Kajúcnik upozorní spovedníka na prijatie do Cirkvi. Prijatie sa má konať pri svätej omši, je oslavou Cirkvi a vrcholom je prijatie Eucharistie. Ak to nie je z vážnych dôvodov možné pri slávení Eucharistie, je možné to konať pri slávení Bohoslužby slova, prípadne ešte kratším obradom. V tom prípade sa má prijatý čím skôr zúčastniť na svätej omši a prijať Eucharistiu (možno pod oboma spôsobmi). Konverzia sa zapíše do matriky konvertitov podľa požiadaviek cirkevného práva.
Vystúpenie z Cirkvi má cirkevnoprávne následky. „Odkrstiť sa“ je nemožné, pretože krst zanecháva v duši pokrsteného nezmazateľný znak, byť pokrstený znamená byť aj členom Cirkvi. Ak sa opäť vráti do Cirkvi, koná sa obrad prijatia do Cirkvi, samozrejme bez krstu.

Krstiteľ: riadnym je biskup, kňaz a diakon. Ak niet riadneho vysluhovateľa, môže dovolene krstiť ten, koho poverí Ordinár, obyčajne katechéta. Má použiť skrátený obrad, v ktorom sa vynecháva exorcizmus, mazanie olejom katechumenov a krizmou. V prípade nevyhnutnosti môže krstiť každý človek, ktorý má potrebný úmysel (kán. 861), ktorý spočíva v tom, že chce robiť to, čo robí Cirkev, keď krstí. Kňazi majú veriacich poučiť ako treba vysluhovať sviatosť krstu; osobitne ženy, budúce matky, lekárov, zdravotných pracovníkov. Vysluhovateľom krstu dospelým (nad 14 rokov) je biskup. Vekovú hranicu môže biskup posunúť. Farár mu zahlási krst dospelého (kán. 863) a biskup rozhodne, či krst udelí sám, alebo poverí farára. Farár krstí dospelého platne a dovolene aj bez povolenia Ordinára, pretože krstí z moci svojho úradu (kán. 530) a môže ho aj birmovať. Nemôže však delegovať túto právomoc. Kňaz, ktorý krstí v nebezpečenstve smrti má vyslúžiť po krste aj sviatosť birmovania. Mazanie krizmou sa pri krste vtedy vynecháva. Na cudzom území nikto nemôže krstiť ani svojich podriadených bez povolenia, okrem nevyhnutných prípadov. (kán. 862)
Krstní rodičia majú byť pri slávení krstu podľa starého cirkevného zvyku; nakoľko je to možné, každý krstenec má mať krstného rodiča. (kán. 872) Pôvodne sa vyžadovali iba pri krste dospelých. Ich úlohou bolo osvedčiť sa za krstencov. Neskôr sa pozývali na krst osirelých detí ako záruka náboženskej výchovy. V V. a VI. stor. sa stretáme s krstnými rodičmi pri každom slávnostnom krste. Ich úloha je cirkevnou službou. V prípade dospelého krstenca je prítomný pri krste, modlí sa spoločné modlitby, kladie pravú ruku na pravé plece krstenca, odovzdáva mu biele rúcho a sviecu zapálenú od paškála a prijíma Eucharistiu. Po krste mu pomáha verne spĺňať záväzky krstu slovom i príkladom. 
Úloha krstných rodičov pri krste detí je analogická. Môžu držať dieťa, chcú pomáhať vo výchove vo viere, značia ho na čele krížom, spoločne sa modlia, zriekajú zlého ducha, vyznávajú vieru, prijmú požehnanie, sú svedkami viery Cirkvi. Krstný rodič má byť len jeden, môžu byť aj dvaja rozličného pohlavia (kán. 837), nie však traja alebo viac. Zrieknutie sa krstného rodičovstva či zámena nie sú možné. Ak niet vhodného krstného rodiča, možno krstiť bez neho, no krstiteľ sa má postarať, aby bol aspoň jeden svedok, ktorým sa môže dokázať udelenie krstu. (kán. 875) Krstného rodiča si vyberá krstenec, jeho rodičia alebo zákonití zástupcovia, prípadne farár alebo vysluhovateľ krstu. Má mať minimálne 16 (šestnásť) rokov, biskup môže určiť inú vekovú hranicu, v jednotlivom prípade výnimočne môže byť i mladší. Prijal už sviatosti kresťanskej iniciácie a vedie praktický kresťanský život. Ak žije v manželskom zväzku, ten musí byť platný podľa požiadaviek Cirkvi. Ak má deti, tie musí vychovávať v katolíckej viere. Nemôže byť krstným rodičom, kto je zaťažený zákonite uloženým alebo vyhláseným cirkevným trestom. Kresťan nekatolíckeho spoločenstva nemôže byť krstným rodičom, môže byť iba svedkom krstu spolu s katolíkom a to aj toho istého pohlavia. Ortodoxný kresťan môže byť aj krstným rodičom, ale len spolu s katolíkom. (Ekumenické direktórium, I., čl. 48)
Do prípravy krstu sa majú zaangažovať okrem rodičov a krstných rodičov dieťaťa i skupiny blízke rodine, ba celá farská rodina, Boží ľud. Po krste pomáha svedectvom viery a katechézou. Krstné sľuby si obnovujeme na Veľkonočnú vigíliu, pri slávení každého krstu, i súkromne, najmä vo výročitý deň krstu a iných príležitostiach. Dátum svojho krstu treba vedieť tak ako dátum svojho narodenia.
Pán Ježiš nech je vzorom nielen v každom prijímaní pozvania na hostinu, ale aj v správaní sa na hostine.
Krstná matrika: krstiteľ je povinný oznámiť vykonanie krstu farárovi, ktorý zapíše do matriky pokrstených meno krstenca, krstiteľa, rodičov, krstných rodičov, svedkov, ak boli prítomní, miesto a dátum krstu, miesto i deň narodenia krstenca. Ak ide o dieťa nevydatej matky, treba zapísať jej meno, ak jej materstvo je verejne známe alebo sama to písomne alebo pred dvoma svedkami žiada. Treba zapísať meno otca, ak je otcovstvo potvrdené nejakým verejným dokladom alebo vyhlásením pred farárom a dvoma svedkami. V ostatných prípadoch sa má pokrstený zapísať bez uvedenia mena otca alebo rodičov. Ak ide o adoptívne dieťa, majú sa zapísať mená adoptujúcich, a ak sa to robí v občianskej matrike, aj mená prirodzených rodičov podľa vyše uvedených zásad so zreteľom na predpisy Konferencie biskupov. (kán. 878) Na dokázanie udeleného krstu stačí vyhlásenie jedného svedka, alebo prísaha samého pokrsteného, ak prijal krst v dospelom veku.
Krst túžby je túžba po krste, má účinky krstu, hoci nie je krstom v právnom zmysle a nie je sviatosťou. Pri pohrebe dieťaťa, ktoré rodičia chceli dať pokrstiť, no zomrelo bez krstu, čítame: „U malého dieťaťa platí vôľa rodičov. V Cirkvi jestvuje aj krst túžby, keď je nemožný krst vodou.“ (Pohrebné obrady) Deti, ktoré zomreli bez krstu, Cirkev s nádejou zveruje Božiemu milosrdenstvu, ktorý chce spásu všetkých. Ctihodný Ján Pavol II. vyzval teológov, aby sa zaoberali otázkou večnosti detí, ktoré zomreli bez sviatosti krstu.
„Tí, ktorí nie vlastnou vinou nepoznajú evanjelium Kristovo a jeho Cirkev, ale aj tak hľadajú Boha s úprimným srdcom a usilujú sa – pod vplyvom jeho milosti – konať tak, aby plnili jeho vôľu, ako im to svedomie podáva a diktuje, aj tí môžu dôjsť večného spasenia. Ba aj tým, ktorí bez vlastnej viny ešte nedošli k výslovnému poznaniu Boha, ale robia tak – nie bez Božej milosti – aby ich život bol správny, Božia Prozreteľnosť neodmieta pomoc potrebnú na ich spásu.“ (LG 16) 

Krst krvi prijali tí, čo podstúpili mučeníctvo pre vieru, aj keď neprijali krst vodou, sú pokrstení svoju smrťou za Krista a s Kristom (napr. Sväté Neviniatka).
Krstné, všeobecné kňazstvo pramení zo sviatosti krstu, pokrstený sa stáva účastným Kristovho všeobecného kňazstva. Nezmazateľný znak je nielen znakom pričlenenia do Cirkvi, ale i znakom všeobecného kňazstva. „A dajte sa vbudovať vy, ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista... Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo.“ (1 Pt 2,5,9) Pokrstený sa stáva účastným na Kristovej kňazskej, prorockej a kráľovskej službe. Pri mazaní krizmou: „Poznačujem ťa krizmou spásy, aby si bol údom Krista kňaza, proroka a kráľa a mal život večný.“ Z krstu pramení moc spoluobetovať svätú omšu a prinášať samých seba ako príjemnú obetu Bohu s Kristom. Z prorockej služby pramení apoštolát slovom i skutkom, služba v Cirkvi, spolupráca s Kristom i misijné poslanie. Účasť na kráľovskej službe vyzýva pokrstených kraľovať, panovať nad sebou a slúžiť Bohu aj iným v Kristovej láske.

OBNOVA KRSTNÝCH SĽUBOV – ZASVÄTENIE SA KRISTOVI RUKAMI P. MÁRIE

„Veľmi rád tu medzi toľkými učiteľmi a sved¬ka¬mi tejto spirituality pripomínam postavu sv. Ľudovíta Máriu Grigniona z Montfortu, ktorý odporúčal kresťanom zasvätiť sa Kristovi prostredníctvom Panny Márie ako účinný prostriedok žiť verne podľa krstných záväzkov.“ (Redemptoris Mater 48)
„Čítanie traktátu O pravej úcte k Panne Márii znamenalo obrat v mojom živote. Najprv som mal obavy, aby mariánska úcta neodvádzala kresťanov od úcty ku Kristovi a neupierala mu jeho oprávnené miesto, ale keď som prečítal traktát od Grigniona z Montfortu, zistil som, že je to inak. Náš vnútorný vzťah k Božej Matke je výsledkom nášho začlenenia sa do Kristovho tajomstva.“ (Ján Pavol II.) 
Sv. Ľudovít Mária Grignion z Montfortu priviedol späť do Cirkvi tisíce ľudí, vykonal do 200 ľudových misií, založil tri rehoľné kongregácie, napísal veľa diel... Medzi najznámejšie patrí: O pravej úcte k Panne Márii a Tajomstvo Márie. Výber z týchto diel:
„[2.] Prv ako pôjdeš ďalej v tvojej horlivej a prirodzenej túžbe poznať pravdu, pokľakni a nábožne sa pomodli Ave, maris Stella a Veni, Creator, aby si si od Boha vyprosil milosť porozumieť a zaľúbiť si toto božské tajomstvo...“

Zdravas’, Hviezda morská,
jasná rajská brána, 
slávna Matka Božia, 
pritom večne Panna. 
Prijmúc ono „Ave“, 
čo ti anjel spieva, 
vráť nám milosť a zmeň 
v opak meno Eva. 
Trestancom sním putá, 
slepcom zažni svetlo, 
odvráť zlo, by dušu 
vždy len dobro stretlo. 
Ukáž sa sťa matka, 
aby skrze teba 
ujal sa nás ten, čo 
pre nás zišiel z neba. 
Prevyšuješ všetky 
a máš srdce vľúdne; 
očisť naše, nech je 
pokorné a cudné. 
Pomôž nám žiť čisto, 
k nebu kráčať isto, 
kde nás radosť spojí 
s Kristom, veď sme svoji. 
Nech sa večne vzdáva 
Otcu, Synu sláva, 
aj Duchu buď chvála 
rovná, neskonalá. Amen.
Príď, Duchu Svätý, tvorivý, 
príď svojich verných navštíviť; 
naplň nám srdcia milosťou, 
ktoré si stvoril múdrosťou. 
Tešiteľom si nazvaný, 
dar Boží z neba nám daný, 
zdroj živý, láska, oheň v nej 
i pomazanie duchovné. 
Ty darca darov sedmorých, 
prst Boží v dielach stvorených; 
ty, prisľúbenie Otcovo, 
dávaš reč, slovo Pánovo. 
Osvieť nás, ducha posilňuj, 
do sŕdc vlej lásku ohnivú; 
keď telo klesá v slabosti, 
vzpriamuj ho silou milosti. 
Pred nepriateľom ochráň nás, 
svoj pokoj daj nám v každý čas; 
nech vždy pod tvojím vedením 
vyhneme vplyvom škodlivým. 
Nauč nás Otca poznávať 
a jeho Syna milovať 
a v teba, Ducha obidvoch, 
daj veriť vždy, vo všetkých dňoch. Amen.

„[3.] Duša... Božou vôľou je, aby si sa... stala svätou... Tvojím povolaním je dosiahnutie svätosti Boha a k tomu musia smerovať všetky tvoje myšlienky, slová, skutky, utrpenia a všetky hnutia tvojho života. Inak odporuješ Bohu, lebo nekonáš to, pre čo ťa stvoril a teraz zachováva...
[61.] ...Ježiš Kristus je alfa a omega, počiatok a koniec všetkého. Ako hovorí Apoštol, pracujeme, len aby všetci ľudia dospeli k dokonalosti v Ježišovi Kristovi, lebo iba v ňom prebýva celá plnosť božstva a všetky ostatné plnosti milostí, čností a dokonalostí... Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi môžeme všetko: môžeme vzdať všetku úctu a chválu Otcovi v jednote s Duchom Svätým, môžeme sa stať dokonalými...

[120.] Celá naša dokonalosť spočíva v tom, že sa prispôsobíme, spojíme a oddáme Ježišovi...
[4.] ...Každý pozná prostriedky spásy a svätosti... Sú to: pokora srdca, neustála modlitba, všestranné umŕtvovanie, porúčanie sa do Božej prozreteľnosti a podriadenie sa Božej vôli.
[5.] Na používanie všetkých týchto prostriedkov spásy a svätosti je absolútne nevyhnutná Božia milosť a pomoc...
[6.] Všetko sa teda redukuje na nájdenie ľahkého prostriedku na získanie Božej milosti potrebnej pre osobnú svätosť... A... na získanie Božej milosti treba nájsť Máriu.
Preto, že: [7.] 1) Jedine Mária našla milosť u Boha pre seba i pre každého človeka osobitne...
[8.] 2) To ona dala bytie a život Pôvodcovi každej milosti a preto sa nazýva Matkou milosti...
[10.] 4) Boh si ju vyvolil za správkyňu, hospodárku a rozdávateľku všetkých svojich milostí...
[11.] 5) Ako v prirodzenom poriadku každé dieťa má otca i matku, podobne v poriadku milosti každé pravé dieťa Cirkvi má mať Boha za otca a Máriu za matku...
[12.] 6) Keďže Mária vyformovala Hlavu predurčených, Ježiša Krista, jej tiež prináleží formovať údy tejto Hlavy, a nimi sú praví kresťania. Veď žiadna matka neutvorí hlavu bez údov, ani údy bez hlavy. Ktokoľvek teda chce byť údom Ježiša Krista, plného milosti a pravdy, musí sa formovať v Márii milosťou Ježiša Krista, ktorý v nej v plnosti prebýva...
[13.] 7) Keďže Duch Svätý zostúpil na Máriu a splodil v nej, cez ňu a z nej Ježiša Krista, vtelené Slovo, svoje veľdielo, a keďže ju nikdy nezapudil, neustále v nej a skrze ňu plodí predurčených po všetky dni spôsobom tajomným, ale skutočným.

[14.] 8) Mária od Boha získala osobitnú nadvládu nad dušami, aby ich živila a dáva im vzrast v Bohu. Sv. Augustín tiež tvrdí, že predurčení v tomto svete zostávajú uzatvorení v Máriinom lone a že vyjdú na denné svetlo, až keď ich táto dobrá Matka porodí pre večný život. Teda ako dieťa čerpá všetku výživu od svojej matky, ktorá ju prispôsobuje jeho slabosti, tak predurčení čerpajú všetku svoju duchovnú stravu a všetku svoju silu od Márie.
[15.] 9) ...Koho si teda Boh vyvolil a predurčil, u toho svätá Panna prebýva, čiže v jeho duši, a umožňuje jej zapustiť tam korene hlbokej pokory, horúcej lásky a všetkých čností...

[16.] 10) Sv. Augustín nazýva P. Máriu „živou formou Boha“... v nej jedinej môže byť človek vhodne formovaný v Boha milosťou Ježiša Krista... Normálne môže sochár vytvoriť sochu či portrét dvomi spôsobmi: 1) poslúži si svojím dôvtipom, silou, znalosťami a kvalitou svojich nástrojov, aby ju vytvoril z tvrdej a beztvarej hmoty; 2) môže ju odliať vo forme. Prvý spôsob je zdĺhavý, ťažký a náchylný mno¬hým nehodám: často stačí len jediný nesprávny úder dlátom alebo kladivom, aby zničil ce¬lé dielo. Druhý spôsob je rýchly, ľahký a jemný, skoro bez námahy a nákladov. No iba za predpokladu, že forma je dokonalá a verná, a že sa použije dobre tvárny materiál, ktorý nijako neodporuje jeho ruke.
[17.] ...Tejto forme nechýba žiadna božská črta. Ktokoľvek je tam daný a nechá sa aj viesť, tak v nej príjme všetky rysy Ježiša Krista, pravého Boha, spôsobom jemným a primeraným ľudskej slabosti, bez mnohých agónií a námah...

[23.] ...Boh, zvrchovaný Pán, môže aj sám bezprostredne udeliť to, čo spravidla dáva cez Máriu... Avšak podľa poriadku, ktorý stanovila božská Múdrosť, sa v poriadku milosti ľuďom obvykle dáva len cez Máriu, ako vraví sv. Tomáš. Na vystúpenie a zjednotenie sa s ním treba použiť ten istý prostriedok, ktorý použil on, aby zostúpil k nám, stal sa človekom a sprostredkoval nám svoje milosti. A tým pro¬striedkom je pravá úcta k svätej Panne.
[62.] Ak teda ustanovujeme spoľahlivú pobožnosť k presvätej Panne, robíme to len preto, aby sme čo najlepšie položili základy pobožnosti k Ježišovi Kristovi, aby sme poskytli prirodzený a bezpečný prostriedok ako nájsť Pána Ježiša... 
[120.] ...najdokonalejšia zo všetkých pobožností je iste tá, ktorá nás čo najdokonalejšie jemu pripodobní, s ním spojí a jemu zasvätí. Pretože Mária sa mu zo všetkých stvo¬rení najviac pripodobnila, z toho vyplýva, že zo všetkých pobožností práve úcta k najsvätejšej Panne, jeho svätej Matke, najviac dušu zasvätí a jemu prispôsobí; a že čím viac jej bude duša oddaná, tým viac bude oddaná Ježišovi Kristovi. Teda dokonalé zasvätenie sa Ježišovi Kristovi nie je nič iné ako dokonalé a úplné oddanie sa najsvätejšej Panne, alebo tiež dokonalé obnovenie sľubov a záväzkov sv. krstu, a to je práve pobožnosť, ktorú ozrejmujem. 
[24.] Je vskutku viacej pravých pobožno¬stí k presvätej Panne..
[25.] Prvá: plniť si povinnosti kresťana, vyhýbať sa smrteľnému hriechu, konať skôr z lásky ako zo strachu a modliť sa z času na čas k svätej Panne i ctiť si ju ako Božiu Matku, bez zvláštnej oddanosti k nej.

[26.] Druhá: prechovávať k sv. Panne city dokonalejšej vážnosti, lásky, dôvery a úcty. Vedie k vstupu do bratstiev sv. Ruženca i Škapuliara, k modlitbe 5 desiatkov i celého ruženca, k úcte jej obrazov a oltárov, k zverejňovaniu jej chvál a k vstupu do jej kongregácií. A po vylúčení hriechu je táto úcta dobrá, svätá a chvályhodná. Ale nie je ani tak dokonalá a ani tak schopná odpútať duše od stvorení aj od seba samých a priviesť ich k zjednoteniu sa s Ježišom Kristom...
[27.] Tú tretiu pobožnosť k svätej Panne pozná a praktizuje len veľmi málo ľudí...
[28.] ...spočíva v úplnom sebadarovaní sa, ako otrok, Márii i Ježišovi skrze ňu a následne v konaní všetkého s Máriou, v Márii, cez Máriu a pre Máriu......
[257.] ...aby sme to dokonalejšie robili cez Ježiša, s Ježišom, v Ježišovi a pre Ježiša. 
[32.] ... Treba poznamenať, že sú tri druhy otroctva.
Prvé je otroctvo z prirodzenosti: dobrí i zlí ľudia sú otrokmi Boha týmto spôsobom.
Druhé otroctvo je z prinútenia: diabli a zatratení sú Božími otrokmi týmto spôsobom.
Tretie je dobrovoľné otroctvo z lásky. A ním sa musíme zasvätiť Bohu skrze Máriu, čiže najdokonalejším spôsobom, akým sa stvorenie môže darovať svojmu Stvoriteľovi.
[33.] ...je veľký rozdiel medzi sluhom a otrokom. Služobník chce plat za svoje služby, no otrok ho vôbec nemá. Služobník je voľný, čiže môže kedykoľvek službu zanechať a je tam na istý čas, no otrok podľa práva odísť nemôže, lebo je v jeho moci navždy... 
[68.] Z toho, čím je Ježiš Kristus vzhľadom na nás, treba vyvodiť, že už nepatríme sebe, ako hovorí Apoštol, ale ako jeho údy a otroci patríme celí jemu, lebo nás nekonečne draho vykúpil cenou svojej krvi. Ešte pred krstom sme patrili diablovi ako jeho otroci, ale krstom sme sa stali majetkom Ježiša Krista. Preto teraz už musíme žiť, pracovať a umierať, len aby sme prinášali ovocie tomuto Bohočlovekovi, aby sme ho oslavovali v našich telách a nechávali ho vládnuť v našich dušiach... Kristus je jediným počiatkom a musí byť aj jediným cieľom všetkých našich dobrých skutkov...
[33.] Ježiš Kristus je aj teraz, ako vždy bol, plodom Márie...: A požehnaný je plod života tvojho, Ježiš. Je isté, že Ježiš je skutočným plodom a dielom Márie nielen pre celý svet vo všeobecnosti, ale i pre každého jednotlivca, ktorý ho nosí v sebe. Preto veriaci, ktorý nosí Krista vo svojom srdci, môže smelo povedať: ´Veľká vďaka Márii za toho, koho vlastním, lebo on je jej dielom a plodom a bez nej by som ho nemal.´ Slová sv. Pavla môžeme opravdivejšie vložiť do jej úst: ´Znovu denne rodím Božie deti, až kým Kristus, môj Syn, nebude v nich stvárnený v plnosti jeho veku´ (Gal 4,19)...

[82.] …ako existujú tajomstvá prírody na rýchle, lacné a jednoduché vykonanie prirodzených úko¬nov, tak existujú aj nadprirodzené tajomstvá na rýchle vykonanie nadprirodzených úkonov s jemnosťou a ľahkosťou: ako sa vyprázdniť sám zo seba, ako sa naplniť Bohom a stať sa dokonalým. Spôsob úcty, ktorý ti chcem vyjaviť, je jedným z takýchto tajomstiev...
[29.] Treba si vybrať význačný deň, aby sme sa dobrovoľne a z lásky, bez donucovania, úplne i bezvýhradne, dali, zasvätili a obetovali svoje telo i dušu. Aj svoje vonkajšie dobrá, ako dom, rodinu a príjmy. Aj vnútorné dobrá našej duše, totiž: zásluhy, milosti, čnosti a zadosťučinenia... obetujeme Ježišovi skrze Máriu všetko, čo máme... prenechávame presvätej Panne plné dispozičné právo použiť ho podľa jej vôle k čo najväčšej Božej sláve, ktorú ona jediná dokonale pozná.
[21.] Nenazdávajme sa..., že Mária, hoci stvorenie, by mohla byť prekážkou zjednotenia sa so Stvoriteľom. Veď to už nežije Mária, ale Ježiš Kristus sám, Boh sám, ktorý žije v nej...
Máriu stvoril Boh len pre seba, a preto nie je pravda, že zadržiava dušu u seba. Ba naopak, privádza ju k Bohu a čím viac je s ňou duša zjednotená, tým dokonalejšie ju zjednocuje s ním. Mária je podivuhodná ozvena Boha. Neodpovedá inak, než: „Boh“, keď sa volá: „Mária“. Oslavuje iba Boha, keď ju so sv. Alžbetou nazývame blahoslavenou... Kto už raz našiel Máriu, skrze Máriu Ježiša a skrze Ježiša Boha Otca, našiel všetko dobro, vravia sväté duše: Inventa atď. Kto vraví všetko, nič nevyníma: čiže všetku milosť i plné priateľstvo s Bohom; úplnú bezpečnosť pred Božími nepriateľmi; celú pravdu namiesto lži; všetku ľahkosť i úplné víťazstvo nad ťažkosťami spásy; všetku sladkosť a každú radosť v trpkostiach života.
[35.] ...1) Keď sa takto oddáme Ježišovi rukami Márie, napodobňujeme Boha Otca, ktorý nám dal svojho Syna len cez Máriu a aj svoje milosti nám udeľuje len cez ňu. Napodobňujeme Boha Syna, ktorý k nám prišiel len cez Máriu a zanechal nám príklad ako konať... Napodobňujeme Ducha Svätého, ktorý nám udeľuje svoje milosti a dary len cez Máriu...
[36.] 2) Keď ideme cez Máriu k Ježišovi Kristovi, preukazujeme mu pravú úctu, lebo uvedomujeme si, že pre svoje hriechy nie sme hodní priamo predstúpiť pred jeho nekonečnú svä¬tosť, že potrebujeme Máriu, jeho sv. Matku, ako našu obhajkyňu a prostredníčku u neho, ktorý je náš Prostredník...cvičíme sa v poníženosti, ktorá vždy uchvacuje srdce Boha...
[39.] 4) ...cvičíme sa v najvyššom možnom stupni lásky k blížnemu. Lebo stať sa dobrovoľne jej zajatcom znamená, dať jej to najcennejšie čo máme, aby podľa svojej vôle tým mohla disponovať v prospech živých i mŕtvych.
[40.] 5) ...si u Márie ukladáme do bezpečia svoje milosti, zásluhy a čnosti... Keby ma k tejto úcte neviedla iná pohnútka okrem toho, že je prostriedkom na zachovanie sa v Božej milosti a vzrastanie v nej, už by som musel prekypovať zanietením a zápalom pre ňu. 
[41.] 6) Táto úcta dušu naozaj oslobodí slobodou Božích detí... táto drahá Pani nám rozširuje a potešuje srdcia a dáva nám kráčať obrími krokmi po ceste Božích prikázaní...
[45.] 1) Podstatná praktika tejto úcty spočíva v konaní všetkého s Máriou, to znamená, vziať si svätú Pannu ako dokonaný vzor všetkého, čo máme robiť.
[46.] ...prv, než čokoľvek začneme konať, musíme sa zriecť seba samých i svojich najlepších zámerov... sa pred Bohom rozplynúť ako od seba neschopní akéhokoľvek nadprirodzeného dobra a činu užitočného pre spásu... sa opakovane utiekať k presvätej Panne a spájať sa s ňou i s jej úmyslami, akokoľvek neznámymi. A cez Máriu sa musíme zjednocovať s úmyslami Ježiša Krista.
[47.] 2) Všetko musíme konať v Márii, čiže musíme si stále viac a viac zvykať vo svojom vnútri rozjímať, aby sme si formovali... duchovný obraz presvätej Panny...
[48.] 3) Musíme vždy ísť k nášmu Pánovi cez jej príhovor a jej vplyv na neho...
[49.] 4) Musíme všetko konať pre Máriu... pracovať len pre ňu, len v jej prospech, len pre jej slávu, ako blízky cieľ, a pre Božiu slávu, ako konečný cieľ. Vo všetkom, čo koná, sa musí zriecť svojej sebalásky, ktorá sa skoro nebadateľným spôsobom neustále pokladá za cieľ. A často z hĺbky srdca opakovať: ´Ó, moja drahá Pani, to pre teba idem sem alebo tam...´
[51.] ...Hovor a konaj všetko v čistej viere, akú mala Mária... Ona ti ju časom sprostredkuje...

[55.] Táto úcta, verne praktizovaná, prinesie duši nesmierne množstvo plodov... udomácnenie Máriinho života v ich duši už tu na zemi tak, že už to nie je duša, ktorá žije, ale Mária v ich duši...božská Mária je Kráľovnou takej duše, môže byť zázrak, ktorý by v nej vôbec nevykonala?...
[56.]...vždy plodná Panna, tak do každého vnútra, kde je, prináša čistotu srdca i tela, čistotu v úmysloch i plánoch a plodnosť v dobrých dielach... žiť bez prestania v Ježišovi Kristovi a Ježišovi Kristovi v nej...
[143.] ...vedie nás k veľkej pokore, ktorú Boh miluje nad všetky čnosti. Duša, ktorá sa vyvyšuje, ponižuje Boha, ktorá sa však pokoruje, Boha vyzdvihuje. Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť. Ak sa pokoríš a budeš sa pokladať za nehodného predstúpiť pred neho a priblížiť sa k nemu, on sám zostúpi, zníži sa k tebe, aby v tebe našiel potešenie...
[213.] 1. Svetlom, ktoré ti dá Duch Sv. cez svoju drahú Nevestu Máriu, spoznáš svoj zlý základ, svoju skazenosť i neschopnosť k akémukoľvek dobru, ak nie je jeho pôvodcom Boh...
[214.] 2. Sv. Panna ti dá podiel na svojej viere... čistej... živej a odu¬šev¬ne¬nej láskou... pevnej a neochvejnej... činnej a prenikajúcej... nebojácnej...
[215.] 3. Táto „Matka krásneho milovania“ zbaví tvoje srdce všetkých škrupúľ a každého nezriadeného servilného strachu a otvorí ho i rozšíri, aby si vo svätej slobode Božieho dieťaťa bežal cestou prikázaní jej Syna, aby ti zo svojej pok¬ladnice do neho vliala čistú lásku. Až tak, že k Bohu-Láske už nebudeš, ako dosiaľ, pristupovať so strachom, ale s čistou láskou. Budeš ho považovať za svojho dobrotivého Otca, ktorému sa budeš chcieť neustále páčiť...
[216.] 4. Sv. Panna ťa naplní veľkou dôverou v Boha a v ňu samu: 1) lebo už viac nebudeš prichádzať k Ježišovi Kristovi sám, ale vždy cez túto dobrú Matku. 2) ...ti sprostredkuje svoje čnosti a zaodeje ťa svojimi zásluhami... 3) ...sa ti za to dá spôsobom úžasným... 4) ...budeš menej dôverovať sebe a omnoho viac tej, ktorá je tvojím pokladom...
[152.] Táto nábožnosť je ľah¬kou, krátkou, dokonalou a spoľahlivou cestou na dosiahnutie zjednotenia s naším Pánom, v čom spočíva kresťanská dokonalosť.
[70.] ...Ak v tvojej duši Duch Svätý zasadil pravý Strom života, čiže pobožnosť, ktorú som ti práve vysvetlil, tak ho musíš veľmi starostlivo pestovať, aby ťa odmenil v pravý čas svojím plodom...

[71.] 1) Tento strom, zasadený do verného srdca, potrebuje zostať pod šírym nebom bez akejkoľvek ľudskej podpory. Keďže je božský, potrebuje vždy zostať bez stvorenia, ktoré by mu mohlo prekaziť povzniesť sa k svojmu pôvodcovi, Bohu. Tiež sa nesmieme vôbec spoliehať na svoj ľudský dôvtip, čisto prirodzené schopnosti alebo záujem či autoritu ľudí. Musíme sa utiekať k Márii a opierať sa o jej pomoc.
[72.] 2) Duša, v ktorej je zasadený tento strom, sa ním musí neustále zaoberať, strážiť ho a dbať oň, ako dobrý záhradník. Keďže je živým stromom a má priniesť plod života, potrebuje, aby ho duša svojím stálym dohľadom a kontempláciou ošetrovala a zveľaďovala. A pôsobí v dokonalej duši tak, že stále naň myslí a stal sa jej prvoradou starosťou.
[73.] Musíš otrhávať i orezávať bodliaky a tŕnie, ktoré by ti časom mohli udusiť tento strom alebo zabrániť mu priniesť ovocie. Čiže umŕtvovaním a násilím voči sebe musíš verne orezávať i odstraňovať všetky neužitočné potešenia a zbytočné zaoberanie sa tvormi. Alebo križovať svoje telo a zachovávať mlčanie a umŕtvovať svoje zmysly.
[74.] 3) Musíš bdieť, aby mu húsenice vôbec neuškodili. Húsenicami sú láska k sebe i pohodliu, čo požierajú zelené listy a sľubné nádeje, že Strom prinesie plod. Lebo samoláska a láska k Márii sa vôbec neznášajú.
[75.] 4) Nesmieš k nemu pripustiť šelmy, čiže hriechy, ktoré by mohli svojím dotykom zabiť Strom života. Ani ich dych nesmie naň zostupovať, totiž ľahké hriechy, ktoré, ak nás vôbec nemrzia, sú vždy veľmi nebezpečné...
[76.] 5) Musíš tento božský strom neustále zalievať svätými prijímaniami i omšami a inými verejnými i osobnými modlitbami, bez ktorých by prestal prinášať ovocie.
[77.] 6) Nemusíš sa znepokojovať, ak naň fúka a otriasa ním vietor. Lebo je nevyhnutne vystavený vetru pokušení, ktorý ho chce vyvaliť, a snehom i ľadom, ktoré ho chcú zničiť. Čo znamená, že nevyhnutne budú proti tejto úcte k svätej Panne útočiť a jej protirečiť. Ale ak vytrváme v jeho pestovaní, niet sa čoho báť.
[78.] Duša vyvolená, ak svoj Strom života, čerstvo zasadený Duchom Svätým v tvojej duši, budeš takto pestovať, uisťujem ťa, že zakrátko vyrastie tak vysoko, že nebeskí vtáci budú v ňom bývať. A stane sa takým dokonalým, že v pravý čas aj vydá svoj plod cti a milosti. Totiž milého a lásky hodného Ježiša, ktorý vždy bol i bude jediným plodom Márie.
Šťastná to duša, v ktorej je zasadená Mária, Strom života...
Spôsob uplatnenia tejto úcty vo svätom prijímaní. 
[266.] 1) Hlboko sa pokoríš pred Bohom. 2) Zriekneš sa svojho zvrhlého základu a svojich dispozícií, akokoľvek dobrými by ti ich tvoja sebaláska ukazovala. 3) Obnovíš si svoje zasvätenie hovoriac: „Som celý tvoj a všetko, čo mám, je tvoje.“ 4) Pokorne poprosíš túto dobrú Matku, aby ti poskytla svoje srdce s jej dispozíciami na prijatie jej Syna. Pripomenieš jej, že ide predsa o slávu Syna, o to, aby nebol vložený do pošpineného a nestáleho srdca, ako je tvoje, ktoré by ho iste obralo o slávu či by ho dokonca stratilo, a že ak chce prísť bývať k tebe, aby prijala svojho Syna, môže to vykonať vďaka moci, ktorú má nad srdcami. Lebo ňou bude jej Syn prijatý bez poškvrny a bez nebezpečenstva, že by si ho urazil či stratil... S dôverou jej vyznáš, že všetko, čo si jej zo svojho vlastníctva dal, je málo na jej uctenie. Ale že sv. prijímaním jej chceš dať ten istý dar, aký jej dal večný Otec. Ním bude viac uctená, než keby si jej dal všetky majetky sveta. A napokon, že Ježiš, ktorý ju jedinečne miluje, túži sa v nej kochať a usadiť práve v tvojej duši, špinavšej a biednejšej ako maštaľ, do ktorej neváhal prísť, keď tam bola ona. Požiadaš ju o jej srdce...: ´Prijímam ťa za svoje všetko.´ ´Daj mi svoje srdce, Mária!´
[267.] 2) Pripravený prijať Ježiša Krista po Pater trikrát povieš: Pane, nie som hoden... Prvýkrát akoby si hovoril večnému Otcovi, že pre svoje zlé myšlienky a nevďačnosť k takému dobrému Otcovi nie si hoden prijať jeho jediného Syna. Ale že je tu Mária, jeho služobnica: Ecce ancilla Domini, ktorá koná za teba a dáva ti neobyčajnú dôveru a nádej pred B. Majestátom: ´Lebo len ty ma necháš odpočívať v bezpečí.´

[268.] Synovi povieš: Domine, non sum dignus..., lebo nie si hoden ho prijať pre svoje neužitočné a zlé slová i pre tvoju nevernosť v jeho službe. Predsa ho však prosíš, aby sa nad tebou zmiloval, lebo ho uvedieš do domu jeho vlastnej i tvojej Matky a že ho vôbec neprepustíš, kým sa u nej neubytuje... Poprosíš ho, aby vstal a prišiel na miesto od¬počinku a do archy svojho posvätenia... Veď vôbec neskladáš svoju dôveru do vlastných zásluh, sily či príprav... ale do zásluh, sily a príprav Márie... I keď si celý hriešny... podporovaný a okrášlený zásluhami i čnosťami jeho svätej Matky nachádzaš odvahu priblížiť sa k jeho svätosti.
[269] Duchu Sv. povieš: Domine, non sum dignus, lebo nie si hoden prijať veľdielo je¬ho lásky pre vlažnosť a neprávosť svojich skutkov a pre odporovanie jeho vnuknutiam. No vyznáš, že celou tvojou dôverou je Mária, jeho verná Nevesta...: „Ona je všetka moja dôvera, ona je celý dôvod mojej nádeje.“. Môžeš ho aj poprosiť, aby znovu zostúpil do Márie, svojej nerozlučnej Nevesty. Veď jej lono je rovnako čisté a jej srdce rovnako rozpálené ako vždy. No bez jeho zostúpenia do tvojej duše Ježiš a ani Mária v nej vôbec nebudú rásť, ani dôstojne prebývať.
[270] Po sv. prijímaní, so zatvorenými očami, vnútorne uzo¬braný, uveď Ježiša Krista do Máriinho srdca. Daruj ho Matke, ktorá ho s láskou prijme, čestne ho usadí, bude sa mu hlboko klaňať, dokonale ho milovať, silno ho objímať a v duchu i pravde mu vzdá veľa chvál, aké v našich hlbokých temnotách nepoznáme.
[271] Alebo zotrvaj vo svojom srdci hlboko pokorený v prítomnosti Ježiša prebývajúceho v Márii. Alebo ako otrok sa zdržuj pri bráne Kráľovho paláca, kde sa práve zhovára s Kráľovnou. Kým sa oni rozprávajú a teba nepotrebujú, v duchu vyzývaj všetky stvorenia na nebi i na zemi, aby ďakovali, klaňali sa a milovali Ježiša a Máriu s tebou: Venite, adoramus,...
[272] Môžeš aj sám v spojení s Máriou prosiť Ježiša o príchod jeho kráľovstva na zem cez jeho svätú Matku. Alebo o božskú múdrosť, o božskú lásku, o odpustenie tvojich hriechov, alebo o nejakú inú milosť, no vždy skrze Máriu a v Márii. Hovor, hľadiac na svoje chyby: ´nehľaď, Pane, na moje hriechy, ale nech tvoje oči pozerajú len na čnosti a zásluhy Márie.´ A vedomý si svojich hriechov dodaj:... To ja som svojím najväčším nepriateľom, čo popáchal tie hriechy... Ježišu môj, treba, aby si v mojej du¬ši vzrastal a ja sa umenšoval. Mária, musíš vo mne rásť a ja sa musím stále umenšovať... Ó, Ježišu, Mária, vzrastajte vo mne a v iných sa množte.
Príprava na zasvätenie sa Ježišovi Kristovi rukami Panny Márie

„[227.] Prvá praktika. Tí a tie, ktorí by sa chceli pripojiť k tejto osobitej úcte... najprv nech sa aspoň dvanásť dní venujú vyprázdňovaniu od ducha sveta, ktorý je v rozpore s duchom Ježiša Krista...“

Vhodné texty: Jn 17. hlava; Mk 10,34-45; Mt 5,1-11; 5,13; 5,27-28; 6,6; 6,9; 7. hlava.
„Potom nech tri týždne venujú napĺňaniu sa Ježišom Kristom skrze presvätú Pannu. Tu je poriadok, ktorý môžu zachovať:
[228.] Nech si počas prvého týždňa všetkými svojimi modlitbami a skutkami zbožnosti vyprosujú poznanie seba samých a ľútosť nad svojimi hriechmi: a nech všetko konajú v duchu pokory. Na tento cieľ môžu, ak chcú, meditovať to, čo som povedal o našom skazenom základe [č. 78-81, 213]... Alebo nech meditujú tri slová svätého Bernarda: Cogita quid fueris... Nech prosia nášho Pána a jeho Ducha Svätého, aby ich osvietil, týmito slovami: Pane, aby som videl alebo Nech poznám seba, alebo Príď, Duchu Svätý. Nech sa denne modlia litánie k Duchu Svätému... Nech sa utiekajú k presvätej Panne a nech ju prosia o tú veľkú milosť, ktorá musí byť základom pre ostatné. Preto nech sa denne modlia Zdravas, Hviezda morská, i jej litánie.“
Vhodné texty: Ž 138; Jób 10,8-22; Iz 44,21-23; 1 Jn 3. hlava; Jn 15,9-10; Ž 50; Iz 64,5-65; 43,1-5; 49,13-19; 54. hlava; Lk 15. hlava; Jn 15,12; Lk 4,18.
„[229.] Počas druhého týždňa nech sa vo všetkých svojich modlitbách a skutkoch každého dňa usilujú poznávať presvätú Pannu. Nech si toto poznanie vyprosujú od Ducha Svätého. Môžu čítať a meditovať, čo sme o nej povedali [najmä č. 14-36, 68-77, 83-89, 142, 175, 218-220, 260]. Ako v prvý týždeň, nech sa modlia litánie k Duchu Svätému a Zdravas’, Hviezda morská. K tomu ešte denne ruženec, alebo aspoň päť desiatkov na tento úmysel.“
Vhodné texty: Gn 3,15; Gal 4,4; Zjv 12,1-12; Ef 1,3-14; LG 55; Lk 1,26-56, Jn 2,1-12; 19,25-27; Lk 2,51-52.
„[230.] Tretí týždeň nech sa napĺňajú poznaním Ježiša Krista. Môžu čítať a meditovať, čo sme o ňom povedali [najmä č. 5, 38, 61-77, 126, 149] a modliť sa modlitbu svätého Augustína... Nech s týmto svätcom hovoria a opakujú hoc aj stokrát za deň: Pane, nech poznám teba! alebo tiež: Pane, nech vidím, kto si! Nech sa ako v predchádzajúcich týždňoch modlia litánie k Duchu Svätému a Zdravas, Hviezda morská, a denne pridajú ... litánie“ (k Najsvätejšiemu menu Ježiš).
Vhodné texty: Jn 1,14; Ef 3,14-29, Flp 3,7-15; 1 Jn 1,1-4; 10,10-11; 8,11; Lk 19. hlava; Mt 11,28-30; Flp 2. hlava; Jn 13. hlava; 19,28-29; Mt 28,16-20; Jn 6. hlava; 15. hlava; Mt 25,34; Kol 1,15-20.

„[231.] Po skončení troch týždňov si vykonajú spoveď a sv. prijímanie na úmysel darovania sa Ježišovi Kristovi ako otroci lásky rukami Márie. A po prijímaní, ktoré sa pričinia vykonať podľa návodu, čo sa nachádza ďalej [č. 266-273], sa pomodlia modlitbu zasvätenia, ktorú tiež nájdu ďalej [Láska večnej Múdrosti 223-227; tu na záver časti: Modlitby]. Nech ju napíšu alebo si ju dajú napísať, ak nie je vytlačená, a podpíšu ju v deň svojho zasvätenia.
[232.] Bude vhodné, ak v ten deň zaplatia nejakú daň Ježišovi Kristovi a jeho svätej Matke. Buď ako pokánie za svoje minulé nevernosti svojim krstným sľubom, buď na uistenie o svojej závislosti na moci Ježiša a Márie. Táto daň bude podľa nábožnosti a schopnosti každého: či už pôst, umŕtvenie, almužna, svieca. Ak by venovali na počesť čo len špendlíček, ale s dobrým srdcom, je to dosť Ježišovi, ktorý hľadí len na dobrú vôľu.
[233.] Aspoň raz ročne, v tento deň, si obnovia svoje zasvätenie, pričom zachovajú tie isté cvičenia počas troch týždňov.
Tiež môžu každý mesiac i každý deň obnovovať si toto všetko pár slovami: Totus tuus ego sum, et omnia mea tua sunt – ´Som celý tvoj a všetko, čo mám, je tvoje,´ ó môj najdrahší Ježišu, skrze Máriu, tvoju svätú Matku.“

ZASVÄTENIE SA JEŽIŠOVI KRISTOVI, VTELENEJ MÚDROSTI, RUKAMI PANNY MÁRIE

(Láska večnej Múdrosti 223-227)
[223] Ó, večná a vtelená Múdrosť! Ó Ježišu, veľmi hodný lásky a poklony, pravý Boh a pravý človek, jediný Syn večného Otca a Márie, vždy Panny!
Hlboko sa ti klaniam večne prítomnému v lone i v jase tvojho Otca a v čase tvojho vtelenia prítomnému v panenskom lone Márie, tvojej predôstojnej Matky.
Vzdávam ti vďaky za to, že si sa zriekol seba samého, keď si na seba vzal podobu otroka, aby si ma vytrhol z hrozného diablovho otroctva.
Chválim ťa a oslavujem za to, že si privolil podriadiť sa vo všetkom Márii, svojej svätej Matke, aby si ma urobil svojím verným otrokom skrze ňu.
No beda! Ja nevďačný a neverný nezachoval som záväzky a sľuby, ktoré som tak slávnostne urobil pri svojom krste: vôbec som si nesplnil svoje povinnosti. Nezasluhujem si nazývať sa tvojím synom, ba ani otrokom. A keďže niet vo mne ničoho, čo by si nezaslúžilo tvoje odvrhnutie a hnev, už sa viac neodvažujem predstúpiť pred tvoj svätý a vznešený Majestát sám.
Preto sa utiekam k orodovaniu a milosrdenstvu tvojej presvätej Matky, ktorú si mi dal za svoju prostredníčku. A jej prostredníctvom dúfam, že dosiahnem pravú kajúcnosť i odpustenie hriechov, získam a udržím si Múdrosť.
[224] Zdravas’, ó, Nepoškvrnená Mária, živý svätostánok Božstva, v ktorom si skrytá večná Múdrosť praje prijímať poklonu anjelov i ľudí.
Zdravas’, ó, Kráľovná neba i zeme, ktorej vláde je podriadené všetko, všetko to, čo je nižšie od Boha.
Zdravas’, ó, bezpečné Útočisko hriešnikov, čo svoje milosrdenstvo nikomu neodopieraš. Vypočuj moje želania, aby som získal božskú Múdrosť, a preto prijmi sľuby a ponuky, ktoré ti moja nízkosť predkladá.
[225] Ja, M., neverný hriešnik, si dnes do tvojich rúk obnovujem a potvrdzujem krstné sľuby: navždy sa zriekam zlého ducha, jeho okázalostí i skutkov a dávam sa celý Ježišovi Kristovi, vtelenej Múdrosti, aby som ho po všetky dni svojho života nasledoval nesúc svoj kríž a aby som mu bol vernejší než dosiaľ.
Pred očami celého nebeského dvora si ťa dnes volím za svoju Matku a Vládkyňu. Ako otrok ti oddávam a zasväcujem svoje telo i dušu, svoje vnútorné i vonkajšie dobrá, ba aj cenu svojich dobrých skutkov: minulých, prítomných i budúcich. Zverujem ti plné právo narábať so mnou a so všetkým, čo mi patrí, bez výnimky, ako sa ti bude páčiť, na najväčšiu slávu Boha v čase i vo večnosti.
[226] Prijmi, dobrotivá Panna, tento nepatrný dar môjho otroctva na uctenie si a zjednotenie sa s tou podriadenosťou, ktorú večná Múdrosť dobrovoľne prijala voči tvojmu materstvu. Prijmi ju odo mňa ako poctu tej moci, ktorú obaja máte nad týmto červíčkom a biednym hriešnikom a ako vďakyvzdanie [za výsady], ktorými ťa zahrnula Najsvätejšia Trojica.
Slávnostne vyhlasujem, že odteraz ťa chcem vo všetkom uctievať a poslúchať ako tvoj opravdivý otrok.
Ó, obdivuhodná Matka! Predstav ma ako večného otroka svojmu drahému Synovi, aby ma prijal cez teba, keď ma cez teba vykúpil.
[227] Ó, Matka milosrdenstva! Láskavo mi vymôž pravú Božiu múdrosť a tým ma aj zahrň medzi tých, ktorých miluješ, učíš, vedieš, živíš a chrániš ako svoje deti a svojich otrokov.
Ó, verná Panna, vo všetkom urob zo mňa takého dokonalého učeníka, nasledovníka a otroka vtelenej Múdrosti, Ježiša Krista, tvojho Syna, aby som na tvoje orodovanie a podľa tvojho vzoru dospel k plnosti jeho veku na zemi a jeho slávy v nebi. Nech sa tak stane.
Kto to môže pochopiť, nech pochopí! Kto je múdry, aby ich pochopil?
KKC: 1212 – 1284; KKP: kán. 849 – 878
BIRMOVANIE
V birmovaní dostávame pečať Ducha, dokonalejšie sa pripodobňujeme Pánovi, aby sme mu vydávali svedectvo pred svetom a privádzali Kristovo telo k plnosti, dokonalejšie sa spájame s Cirkvou. Birmovanie je doplnením, zavŕšením milosti sviatosti krstu. Birmovanec je posilnený, upevnený v Kristovom živote, má rásť, dozrievať a prinášať ovocie, ako pravý Kristov svedok je povinný a posilnený šíriť a obhajovať vieru slovom i skutkom, čo naznačuje názov: confirmatio, posilnenie. Na Východe sa sviatosť volá krizmácia. Kresťan je odvodené od Kristus, znamená Boží pomazaný, Mesiáš.
Proroci, skrze ktorých hovoril Duch Svätý predpovedali, že na Mesiášovi spočinie Duch Pánov. Na Pannu Máriu zostúpil Duch Svätý, Ježiš sa počal z Ducha Svätého i zostúpenie Ducha pri Ježišovom krste je mesiášskym znamením. Plnosť Ducha však mal dostať podľa proroctiev celý mesiášsky ľud. Sám Ježiš to prisľúbil a splnil v deň zmŕtvychvstania a Turíc. Apoštoli udeľovali Ducha Svätého vkladaní rúk. „Keď sa apoštoli, ktorí boli v Jeruzaleme, dopočuli, že Samária prijala Božie slovo, vyslali k nim Petra a Jána. Oni ta zašli a modlili sa za nich, aby dostali Ducha Svätého, lebo na nikoho z nich ešte nezostúpil; boli iba pokrstení v mene Pána Ježiša. Potom na nich vložili ruky a dostali Ducha Svätého.“ (Sk 8,14–17) Spoločenstvo v Samárii sa pevnejšie napája na Cirkev v Jeruzaleme. Ku vkladaniu rúk sa čoskoro pridalo mazanie krizmou, aby sa lepšie naznačil dar Ducha Svätého. „A Boh nás i vás posilňuje pre Krista, on nás pomazal, on nás označil svojou pečaťou a vložil nám do sŕdc závdavok Ducha.“ (2 Kor 1,21–22) Pečať je symbolom osoby, znakom jej autority, jej vlastníckeho práva na predmet, potvrdzuje právny akt, či dokument, prípadne ho robí tajným. Kristus vyhlasuje, že Otec ho označil svojou pečaťou. Aj nás označil svojou pečaťou.
Matéria: pomazanie krizmou na čele birmovanca, ktoré sa koná s vkladaním ruky. 
Forma: „M., prijmi znak daru Ducha Svätého“.

Predtým biskup vystrie ruky nad birmovancov a nahlas prosí o vyliate Ducha modlitbou: „Všemohúci Bože...“. Hoci vystretie rúk s modlitbou nepatrí k platnosti, robí obrad úplným a pomáha sviatosť hlbšie chápať. Kňazi, ktorí pomáhajú pri udeľovaní birmovania vystrú ruky spolu s ním, no nič nehovoria. Bozk pokoja je znakom ekleziálneho spoločenstva s biskupom a veriacimi. Birmovanec dostáva dar samého Ducha Svätého; zveľaďuje v ňom jeho dary, dokonalejšie ho spája s Cirkvou; obohacuje osobitnou silou ako pravého Kristovho svedka, aby slovom i skutkom šíril a bránil vieru. Olej je znakom hojnosti a radosti, očisťuje, robí pružným, je znakom uzdravenia, hojí pomliaždeniny a rany, pomazaný vyžaruje krásu, zdravie a silu. Olejom bývali pomazaní králi, proroci a kňazi; ľudia, ktorí mali dostať dary Ducha v mimoriadnej miere. 
Charakter, čiže nezmazateľný znak vtláča sviatosť birmovania do duše, preto sa vysluhuje iba raz. Zdokonaľuje kňazstvo veriacich a birmovaný dostáva silu akoby z úradného poverenia verejne vyznávať vieru v Krista slovami a činmi. Udeľuje sa spravidla v omši, aby tak vynikol vzťah tejto sviatosti k celému kresťanskému zasväteniu, ktoré dosahuje vrchol v Eucharistii. Z oprávneného a rozumného dôvodu sa však môže udeliť mimo omše a na hociktorom dôstojnom mieste. (kán. 881)
V prvotnej Cirkvi sa udeľovali spolu sviatosti iniciácie: krst, vkladanie rúk s krizmáciou a Eucharistia. Väčší počet krstov detí, vzrast vidieckych farností, zväčšovanie diecéz a iné dôvody nedovoľovali biskupovi sláviť všetky krsty. Na Západe chceli zavŕšenie krstu vyhradiť biskupovi; krst a birmovanie sa oddeľovali. Krst vysluhoval kňaz a birmovanie biskup. Zvyk rímskej Cirkvi, dvojité mazanie pri krste, prvé konal kňaz a druhé biskup na čele novopokrsteného, umožňoval rozvoj západnej praxe. Pomazanie je znakom vtlačenia duchovnej pečate. 
Samostatnú liturgickú formu dostalo birmovanie v 13. storočí. Liturgia sa začína obnovením krstných sľubov, čo zvýrazňuje spojitosť s krstom a vyznaním viery. V prípade krstu dospelého sa birmovanie udeľuje hneď po krste a zároveň prijíma i Eucharistiu. Krizma je rastlinný olej zmiešaný s balzamom; jej posvätenie na Zelený štvrtok je v určitom zmysle súčasťou birmovania.

BIRMOVANEC
Prijímateľ birmovania musí byť pokrstený, v stave milosti, vhodne poučený, schopný obnoviť krstné sľuby, ochotný vydávať svedectvo o kresťanskej viere, túži prijať Eucharistiu. (kán. 889) U dospelého k platnému prijatiu birmovania sa vyžaduje habituálny implicitný úmysel. Tento úmysel je obsiahnutý vo vôli umrieť ako katolík. Aj keď birmovanie nie je necessitate medii ad salutem = nevyhnutnosťou prostriedku k spáse, predsa však je založené Kristom, má veľký význam; Skutky apoštolov (napr. Sk 8,17) označujú záväznosť ho prijať.
Vek birmovancov sa od IV. lateránskeho koncilu (r. 1215) ustálil na vek rozumového rozlišovania. (AAS 23, 353...) „Je zrejmé, že krst, ktorý je duchovným zrodením, je najprv; a potom birmovanie, ktoré je zamerané na formálnu dokonalosť čnosti; a potom Eucharistia, ktorá je zameraná na dosiahnutie cieľa... Telesný vek nepodmieňuje dušu. Preto človek môže aj v detskom veku dosiahnuť dokonalosť duchovného veku... mnohí v detskom veku vďaka sile Ducha Svätého, ktorú prijali, udatne bojovali až po preliatie krvi za Krista.“ (sv. Tomáš Akvinský) Veriaci sú povinní prijať ju v pravom čase. (kán. 890) Rodičia sú povinní sa starať o kresťanské zasvätenie detí a pomôcť im pripraviť sa na prijatie birmovania a Eucharistie. Povinnosťou biskupa a pastierov je postarať sa, aby všetci pokrstení dospeli k plnému kresťanskému zasväteniu a boli starostlivo pripravení na birmovanie. Biskupské konferencie môžu z pastoračných dôvodov určiť vekovú hranicu birmovancov, majú určiť pastoračné prostriedky na vhodnú prípravu. O birmovaní hovoríme aj ako o sviatosti kresťanskej zrelosti, pričom nesmieme zamieňať vek dospelosti vo viere s dospelým vekom prirodzeného vývinu. Cirkev viaže na vek rozlišovania, u nás v 3. (tretej) triede ZŠ prijatie Eucharistie. Aj prijať Ducha Svätého viaže na vek rozlišovania. U nás: 13 (trinásť) rokov alebo po absolvovaní 6. (šiestej) triedy ZŠ. Pastoračná múdrosť radí v jednotlivých farnostiach a okolnostiach, kedy ju vysluhovať. Bezdôvodne vek nezvyšovať, aby to pre niektorých neznamenalo neprijatie tejto sviatosti.
Ak po birmovke badať zjavnejšiu náboženskú ľahostajnosť, treba pod vedením Ducha Svätého hľadať a odstraňovať jej príčiny. Katechézu a prípravu treba konať podľa intencií Cirkvi v menších skupinkách. Častejšie vysluhovať sviatosť birmovania menšiemu počtu birmovancov. Po birmovke hľadať i rozvíjať mnohoraké formy rodinnej, farskej, školskej katechézy i permanentnej formácie (spoločenstvá, krúžky, obnovy, hnutia, stretnutia, aktivity, spevokoly, pastoračné centrá, púte, misie...). Vzbudiť lásku k Biblii, Duch Svätý hovoril ústami prorokov, inšpiroval svätopiscov. Prehĺbiť pravú úctu k Panne Márii, ktorá zatônená Duchom Svätým počala Spasiteľa, možno ponúknuť zasvätenie sa Kristovi skrze Pannu Máriu podľa sv. Ľ. M. G. z Montfortu.
Zápis na birmovku využiť na nadviazanie kontaktu s birmovancami a ich rodinami ako i stav očakávania, ktorý je navodený, na oživenie celej farnosti. Prihlášku nech podpíše sám birmovanec. Zaväzuje sa zachovávať Kristov príkaz lásky, zúčastňovať sa katechézy v škole, na fare, na nedeľnej a sviatočnej omši, prehĺbiť život modlitby a sviatostný život. Zladiť školskú i farskú katechézu. Farská katechéza v 10–15 členných skupinách pod vedením pripravených animátorov je veľmi účinná. Osobne spoznať birmovancov, s nimi sa spriateliť a zblížiť; spolupracovať s animátormi i školskými katechétmi. Vhodní animátori, katechetické materiály, pomôcky... prispejú k ovociu katechézy. (Šelinga J.: Objavujeme dar I., II., Lúč 2003; Evanjelizácia podľa Lukáša, Evanjelizačná škola „SOTERIA“ vo farnosti Bratislava-Rača; Poučenie o sviatosti birmovania, SSV, Trnava 2001; Scheer Paul P. Chcete prijať Ducha Svätého? Bezprostredná príprava na birmovku, Vydavateľstvo KON-PRESS, Trnava 1993...)
Vzdialená a bezprostredná (bližšia) príprava na birmovanie. Vzdialenou rozumieme poučenie vo viere, o prikázaniach, sviatostiach a praktický kresťanský život. Bližšou je prehlbovanie vedomostí o sviatosti birmovania, o Duchu Svätom a vernosť jeho vedeniu, cvičenie sa v dobrých skutkoch a kajúcnosti, prijímanie sviatostí, modlitba k Duchu Svätému, praktický nácvik obradu birmovania... Príprava nech je prežiarená radosťou a nadšením; podľa smerníc ordinára trvá asi dva roky a má viesť k dôvernejšiemu životu s Bohom, jeho činnosťou, darmi a vnuknutiami. Prebudiť vedomie príslušnosti k Cirkvi, ku Kristovi, farskému spoločenstvu, ktoré má osobitnú zodpovednosť za prípravu. Miestna cirkev im pomáha vydávať svedectvo kresťanského života a apoštolátu. Dôležité sú nielen vedomosti, ale predovšetkým formácia života podľa Evanjelia; láska k Bohu i ľuďom, účasť na nedeľných sv. omšiach, pristupovanie k pokániu a Eucharistii. „Blažení ste, ak to viete a podľa toho aj konáte.“ Účinné prostriedky sú duchovné obnovy, cvičenia, deviatnik, triduum, ľudové misie, púť, rôzne náboženské podujatia, súťaže na podnietenie náboženských aktivít, charitné diela, spevokol, biblický krúžok, návšteva chorých, starých, opustených... Pozvať ľudí z rôznych cirkevných hnutí, spoločenstiev, nadviazať kontakty, zúčastniť sa púte detí, stretnutí mládeže... Pozvať tých, ktorí prijali sviatosť birmovania vo farnosti pred nimi, aby vydali svedectvo a povzbudili ich k príprave. Usporiadať počas prípravy i stretnutia s rodičmi birmovancov, prípadne birmovnými rodičmi. Podnecovať celú miestnu cirkev, aby sa jej členovia neustále otvárali Duchu Svätému, boli verní jeho vedeniu i vnuknutiam. „Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet. Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami. Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme. (Gal 5,22-25) Birmovancom možno dať vhodný darček ako upomienku na prijatie Ducha Svätého. 
Obrad birmovania žiadal prepracovať Druhý vatikánsky koncil, aby jasnejšie vynikol úzky vzťah s kresťanským zasvätením. Divinae Consortium naturae, apoštolskú konštitúciu vydal pápež Pavol VI. r. 1971 a tiež nový Obrad birmovania.

V nebezpečenstve smrti deťom možno udeliť birmovanie aj keď nedošli užívania rozumu. Ak je možné, birmovanie sa má prijať pred uzavretím manželstva. Vyžaduje sa pred vstupom do noviciátu a pred prijatím posvätného rádu. (kán. 1033) 
Riadnym vysluhovateľom birmovania je biskup. Birmovať môže i presbyter splnomocnený univerzálnym právom alebo osobitným poverením kompetentnej vrchnosti; birmuje i vtedy, ak z poverenia biskupa krstí dospelého, prípadne prijíma do Cirkvi dospelého, ktorý nebol birmovaný. V nebezpečenstve smrti môže birmovanie vysluhovať ktorýkoľvek kňaz.
Birmovanie sa označuje ako korunovanie a zavŕšenie krstu, plnosť Ducha Svätého, zdokonalenie na úlohách Krista, osobný aspekt, rozmnoženie posväcujúcej milosti, posilnenie kresťana v boji proti vnútorným i vonkajším nepriateľom viery, spôsobilosť a povinnosť vyznávať vieru. Sv. Tomáš poukazuje na význam pre život v spoločenstve. Duch Svätý posilňuje v neohrozenom vydávaní svedectva o Kristovi. Birmovanec nosí v sebe ťahy Krista, pečať Krista, je poznačený láskou. K prijatiu je potrebný stav milosti. Aby si očistil dušu od hriechov, má pristúpiť birmovanec k sviatosti pokánia. Horlivejšia modlitba ho pripraví na ochotné a poslušné prijatie sily a milosti Ducha.
Birmovným rodičom má byť ten, kto bol pri krste (kán. 893), čím sa naznačuje spätosť birmovky s krstom a výchovná úloha birmovného rodiča. Podľa starého zvyku Cirkvi birmovanec má byť vedený k birmovke birmovným rodičom, ktorý mu bude pomáhať v kresťanskom živote. Farár sa má starať, aby birmovní rodičia boli duchovne spôsobilí plniť svoje poslanie. Vek birmovného rodiča je minimálne 16 (šestnásť) rokov, ak diecézny biskup neurčí inak alebo farár z vážneho dôvodu v jednotlivom prípade. Musí byť katolíkom, ktorý už prijal sviatosti iniciácie a nesmie podliehať cirkevnej prekážke. (kán. 874) Ak nemôže birmovanca viesť krstný rodič, môže si vybrať iného. Jeden birmovný rodič má byť len pre jedného birmovanca.
Nácviky konať v radostnej atmosfére, prípadne so spevokolom dospelých, detí i mládeže. Zaviesť sv. omše za účasti detí a mládeže, biblický krúžok, adorácie, modlitbové, meditačné spoločenstvo, ktoré by čítalo, meditovalo a žilo Božie Slovo, spevácky zbor, skupinku animátorov, lektorov, miništrantov, dobrovoľníkov pre charitu... Slúžiť sv. omše za birmovancov, ich rodičov a birmovných rodičov, usporiadať s nimi stretnutia. Nadviazať kontakty s rodinami a birmovnými rodičmi, využiť prípravu aj na prehĺbenie ich života pod vedení Ducha podľa Evanjelia. Viesť ich k tomu, aby si sa nechali vždy viesť Duchom, no zvlášť v dôležitých životných okamihoch, pred spoveďou nech vzývajú Ducha Svätého o svetlo k poznaniu seba a ku kajúcemu vyznaniu vín. Na začiatku Nového občianskeho i školského roka Cirkev vzýva Ducha Svätého. Vzývajme ho vo svojich rôznych potrebách o svetlo, lásku, silu, pomoc, odvahu... Žiaci a študenti sa k nemu utiekajú obyčajne pred skúškami a písomkami, aby im osvecoval myseľ. Prípadne prosia na tento úmysel o modlitbu aj iných. Obľúbiť si desiatok ruženca: Ježiš, ktorý nám Ducha Svätého zoslal... Prehĺbiť vzťah k Panne Márii, ktorá je Nevestou Ducha Svätého... Povzbudiť ich k vykonaniu si Deväť prvých piatkov. Možno zaviesť slávenie Prvých sobôt. 
Krstné listy vyžiadať na začiatku prípravy na birmovku od tých, čo boli pokrstení mimo farnosť; vo farskej matrike skontrolovať pokrstených vo farnosti. Na spovedanie pozvať viacero kňazov, aby penitenti nemuseli dlho čakať. Povzbudiť k spovedi nielen rodičov a birmovných rodičov, ale i príbuzných a známych, celú farskú rodinu. Rozdať birmovné lístky. Zabezpečiť v kostole náhradné tlačivá, aby sa pri birmovke predišlo zmätkom. Dôstojná výzdoba kostola. Preventívne upozorniť, aby birmovanci i všetci hostia prišli do kostola vhodne oblečení, aby sa správali slušne a nábožne, nežuli žuvačky, cukríky... Poriadková službu nech zabezpečuje pokojný priebeh slávnosti a pomôže prekonávať prípadné ťažkosti. Pozvať spolubratov z okolitých farností na slávenie birmovania, na prípadné pohostenie, spolupracovať s nimi v bratskom kňazskom duchu. Prijať od nich pomoc, skúsenosti, rady, katechetické materiály... Svornosťou sa aj malé diela rozvíjajú a nesvornosťou sa aj veľké rúcajú. Svedectvo bratskej lásky! Zápis o birmovaní sa píše do krstenej matriky. Do matriky birmovaných sa píšu mená birmovancov, vysluhovateľ, rodičia, birmovní rodičia, miesto, dátum. Farár upovedomí farára miesta krstu, aby sa urobil záznam o prijatí sviatosti birmovania do krstnej matriky podľa kán. 535, § 2.
Po birmovke pokračovať v stretávaní sa s birmovancami, v živote a aktivitách spoločenstva, prehlbovať vzťah ku Kristovi, Cirkvi, miestnej cirkvi, farskému spoločenstvu. Upevňovať vieru a bratskú lásku, poriadať stretnutia, púte, obnovy, zúčastňovať sa na náuke apoštolov, na modlitbách, na lámaní chleba, žiť v spoločenstve podľa vzoru prvotnej Cirkvi, prinášať ovocie dobrých skutkov, ovocie Ducha... Pripomínať si výročie birmovky napr. stretnutiami či sv. omšou, na ktorú možno pozvať otca biskupa, ktorý ich birmoval... aby ovocie ostalo.
KKC: 1285 – 1321; KKP: kán. 879 – 896

EUCHARISTIA
Eucharistia je účasťou na Kristovom tele a krvi, prijatím večného života a vyjadrením jednoty Božieho ľudu. Účasťou na obeti, ktorou je vykúpené celé ľudstvo skrze veľkňaza Ježiša Krista. S Kristom sme pozvaní obetovať seba samých Bohu a prosíme o vytvorenie jednej Božej rodiny z ľudstva. Pán Ježiš v tú noc keď bol zradený, ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a krvi, aby v nej zachoval obetu kríža kým nepríde v sláve, zveril Cirkvi pamiatku svojej smrti a zmŕtvychvstania. Anticipuje nebeskú hostinu, účasť na nebeskej liturgii, predchuť budúcej slávy. Je zhrnutím a súhrnom našej viery, prameňom a vrcholom kresťanského života. Naznačuje a uskutočňuje účasť na Božom živote, jednotu Božieho ľudu, vrchol činnosti ktorou Boh posväcuje svet, kultu ktorý preukazujeme Bohu. 
Eucharistia značí uznanie a vďačnosť, vzdávanie vďaky a chvály Otcovi; je obetnou pamiatkou Krista a jeho tela, Cirkvi, Kristova prítomnosť mocou jeho slova a Ducha. Nazýva sa aj Pánova večera, lebo ide o Večeru, ktorú Pán slávil pred svojím umučením. Lámanie chleba, lebo tento obrad použil Ježiš; Eucharistické zhromaždenie; pamiatka; čistá a svätá obeta; svätá omša; obeta chvály; duchovná obeta; svätá a božská liturgia; sväté tajomstvá; najsvätejšia sviatosť; sviatosť sviatostí; prijímanie; sväté veci; anjelský chlieb; chlieb z neba; liek nesmrteľnosti; viatikum...
Ježiš, pretože miloval svojich až do krajnosti, pri večeri im umyl nohy a dal príkaz lásky. Aby sa nikdy nevzdialil od svojich, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a dával svojim učeníkom hovoriac: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo. Po večeri vzal kalich s vínom a povedal: Vezmite a pite, toto je kalich mojej krvi. Kedykoľvek to budete konať, robte to na moju pamiatku“. Apoštolov ustanovil za kňazov Nového zákona. 
Predobrazy: Melchizedech, kráľ a kňaz Boha najvyššieho priniesol ako obetu chlieb a víno. Eliáš jedol chlieb pred cestou, keď utekal pred nebezpečenstvom. V SZ sa chlieb a víno prinášali na obetu medzi prvotinami. V súvislosti v exodom nekvasené chleby, ktoré Izrael je každú Veľkú noc, pripomínajú náhlenie pri východe z Egypta. Spomienka na mannu mu pripomína, že žije z Božieho slova. Kalich dobrorečenia na konci židovskej veľkonočnej hostiny pridáva eschatologický rozmer. Ježiš dal nový a definitívny zmysel dobrorečeniu nad chlebom a kalichom ako i židovskej Veľkej noci. Zázraky rozmnoženia chlebov sú predobrazom hojnosti Eucharistie. Premenenie vody na víno v Káne naznačuje svadobnú hostinu v Otcovom kráľovstve. Predpoveď Eucharistie učeníkov rozdelila, podobne ako ich pohoršila predpoveď umučenia. Kríž a Eucharistia sa stávajú kameňmi úrazu. Len viera nám dáva istotu toho, čo nevidíme...
Eucharistia je slávenie pamiatky Krista, jeho života, smrti, zmŕtvychvstania a príhovoru u Otca. Kristova Veľká noc sa stáva prítomnou, uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia, je sprítomnením obety kríža, jej pamiatkou a aplikuje jej ovocie. Kristova obeta a Eucharistia sú jedna jediná obeta, rozdielny je iba spôsob obetovania. Obetuje sa službou kňazov, nekrvavým spôsobom sa obetuje ten istý Kristus, ktorý sa obetoval raz navždy krvavo na kríži. Je obetnou pamiatkou a posvätnou hostinou. Je obetou Cirkvi, ktorá je Kristovým telom. S ním je aj ona celá obetovaná. Stáva sa obetou jej údov, ktorí s Kristom spájajú svoj život. Celá Cirkev je spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom (pápež, biskupi, kňazi, diakoni, veriaci, účastní nebeskej slávy, duše v očistci). Prináša sa aj na zadosťučinenie za hriechy živých i mŕtvych a na dosiahnutie duchovných alebo časných dobier od Boha. Prví učeníci po domoch lámali chlieb najmä v prvý deň týždňa, v nedeľu, v deň zmŕtvychvstania. Nedeľné slávenie Eucharistie je osobitným prejavom kresťanského života veriacich.
Matéria: pšeničný chlieb a prírodné víno z viniča, do ktorého treba primiešať trochu vody. Podľa dávnej tradície latinskej cirkvi nekvasený chlieb. (kán. 924, 926) 
Forma konsekračné slová: „Toto je moje telo... Toto je kalich mojej krvi...“
Vysluhovateľom, ktorý v osobe Krista môže utvoriť sviatosť Eucharistie je jedine kňaz. Dovolene ju slávi kňaz nehatený kánonickým zákonom pri zachovaní predpisov. (kán. 900) Kňazi môžu koncelebrovať. (kán. 902) Majú často, ba denne sláviť Eucharistiu, aj keď veriaci nemôžu byť prítomní. Nie je dovolené celebrovať alebo koncelebrovať viac než raz za deň, okrem prípadov dovolených právom. S povolením ordinára dva razy za deň, v nedeľu a prikázané sviatky najviac tri razy za deň (u nás štyri). Modlitbou sa pripraviť na slávenie a po slávení vzdať Bohu vďaky. „Sláv každú svätú omšu akoby bola prvá, akoby bola posledná, akoby bola jediná v tvojom živote.“ (Ján Pavol II.) Sancta sanctae... Sväté svätým...
Riadnym vysluhovateľom (rozdávateľom) sv. prijímania je biskup, presbyter a diakon. Mimoriadnym akolyta ako aj iný veriaci určený podľa kán. 230, § 3. Povinnosť a právo zaniesť Eucharistiu chorým ako viatikum majú farári a kapláni, duchovní správcovia, predstavení. V prípade nevyhnutnosti musí to urobiť akýkoľvek kňaz alebo iný vysluhovateľ sv. prijímania aspoň s ich predpokladaným povolením; treba ich o tom neskôr upovedomiť. (kán. 911)

PRIJÍMATEĽ
„Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život.“ (Jn 6, 53) „Každý pokrstený, ktorému to právo nezakazuje, môže a musí byť pripustený na sv. prijímanie.“ (kán. 912) Vek prvého prijatia Eucharistie je vek rozlišovania, u nás v 3. triede ZŠ. Má sa sláviť vo Veľkonočnom období. Deti si majú nadobudnúť primerané vedomosti a prejsť starostlivou prípravou. Pripraviť ich majú rodičia a tí, čo ich zastupujú v spolupráci s farárom, ktorý posúdi ich dispozíciu podľa smerníc biskupa. Pred sv. prijímaním nech deti prijmú sviatosť pokánia. (kán. 913, 914) Sú povinné „poznať hlavné tajomstvá viery potrebné na spásu, a to primerane svojmu spôsobu chápania; rozoznať eucharistický chlieb od obyčajného prirodzeného chleba; pristupovať k svätej Eucharistii s nábožnosťou, akej sú vo svojom veku schopné.“ (sv. Pius X.) Deťom v nebezpečenstve smrti možno vyslúžiť Eucharistiu ak môžu rozoznať Kristovo telo od obyčajného pokrmu a prijímanie úctivo prijať. (kán. 913) Prvé sv. prijímanie je mimoriadnou udalosťou v živote prvoprijímajúcich, ich rodín, celej farskej rodiny. Kladú sa ním základy duchovného života. 
V katechéze vhodnou formou usporiadať modlitby a otázky, ktoré majú deti vedieť. Potrebná je celková formácie, nielen vedomosti. Vzbudiť lásku k sviatostnému Spasiteľovi. Počas školského roka využiť ´prvoprijímajúcu´ atmosféru v škole, vo farnosti i rodine. Stretnutia farára a katechétov s rodičmi prvoprijímajúcich treba pastoračne využiť počas celej prípravy. Slúžiť sv. omše za prvoprijímajúce deti a ich rodiny, sv. omše za účasti detí. I starých rodičov zapojiť do prípravy 1. sv. prijímania ich vnúčat. Aj do bezprostrednej prípravy zapojiť všetkých (deviatnik, triduum, obnova...). Rodičom prvorijímajúcich detí možno napísať na začiatku školského roka list s poďakovaním, že deti nábožensky vychovávajú, a prihlásili na vyučovanie náboženstva v škole. Pozvať ich na faru viackrát počas prípravy ich detí. Osobitná príležitosť katechizovať rodičov prvoprijímajúcich detí, krstných i starých rodičov a ich rodiny, aby vedeli dobre vychovávať svoje deti nielen slovom, ale i príkladom. Mnohí ľudia si celý život spomínajú na ich prvé sväté prijímanie. Listami v deťoch i rodičoch prehlbujeme záujem o veľkú udalosť, prijatie Pána Ježiša, ktoré má význam pre celý život ich detí. Katechizujeme tak celú rodinu i miestnu cirkev.
Ak sú rodičia prvoprijímajúcich nesobášení cirkevne, ponúknuť im možnosť katechézy a prípravy na usporiadanie manželstva. Rozvedeným rodičom sa pastoračne venovať podľa Familiaris consortio. Povzbudzovať k zmiereniu a odpusteniu, k obnoveniu spolunažívania manželov. Pripomínať vernosť záväzkom, ktoré pred Bohom a Cirkvou vzali na seba. Ktorí môžu prijímať sviatosti, povzbudiť k vybaveniu povolenia pristupovať k sviatostiam z Ordinariátu. Katechézou objasniť potrebu odpustenia, ochotu zmierenia, vernosť záväzkom sviatosti manželstva, aby boli disponovaní prijímať sviatosti. 
Nepokrstené deti, ktoré navštevujú v škole vyučovanie náboženstva, pokrstiť podľa pastoračnej praxe pred prvým sv. prijímaním po dohode s rodičmi a krstnými rodičmi. Prvoprijímajúcich chlapcov pozvať k miništrantskej službe, dievčatá k iným službám v kostole i vo farnosti. Napríklad deti chodia celý mesiac pred prvým sv. prijímaním denne na sv. omšu. Homílie, kázne, príhovory prispievajú k formácii celej miestnej Cirkvi. Po sv. omši možno ísť s nimi na faru či do pastoračného centra. Rozvíjať rodinnú, farskú, školskú i mimoškolskú katechézu. To je veľkým obohatením a zážitkom. Pozvať na púť prvoprijímajúcich a ich rodín. Na fare možno po prvom svätom prijímaní urobiť stretnutie a menšie pohostenie. Ponúknuť náboženskú literatúru, modlitebné knižky, náboženské predmety i darčeky vhodné pre túto príležitosť. (Svetielko KON-PRES; Od srdca k srdcu, SSV; Deviatnik pre deti pred 1. sv. prijímaním, eRko; Šelinga J.: Najvzácnejší dar, Prvé sv. prijímanie, Slávnosť rodiny a farnosti, Lúč 2003; Pamiatka na 1. sv. prijímanie; Moje prvé sv. prijímanie, Lúč.)
Pomáhať rodičom a krstným rodičom v príprave na sv. spoveď a sv. prijímanie z príležitosti 1. sv. prijímania ich detí. Pamätať na oblečenie prvoprijímajúcich, na sociálne slabšie rodiny, aby rozpočet uniesol náklady a aby šaty boli vhodné po mravnej stránke. Návyky sú dôležité. Ako zvykáme deti obliekať sa, tak sa budú orientovať aj v dospelom veku. Aj tým vychovávať deti i rodičov k obliekaniu sa podľa morálky. Vyriešiť otázku fotografa a kameramana, aby aj masovo komunikačné prostriedky boli v službe Evanjelia. Spolupráca so susednými kňazmi i horlivými laikmi prináša ovocie. Poradiť sa so spolubratmi, prijať ich osvedčené katechézy, metódy, pomôcky, ako riešia oni problémy i situáciu. Ponúknuť im to, čo je osvedčené v našej pastoračnej praxi.
Tým, ktorí v detskom veku neprijali Eucharistiu, treba ponúknuť vo farnosti možnosť katechézy a pripraviť ich, osobitne pred prijatím sviatosti manželstva. Mať katechetický systém pre individuálnu i skupinovú katechézu dospievajúcich i dospelých. Vychovávať si spolupracovníkov, animátorov, katechétov, zaobstarať literatúru, pomôcky...

PRÍPRAVA NA PRIJATIE EUCHARISTIE A ÚČINKY PRIJATIA
„Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z tohto chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie. Preto je medzi vami veľa slabých a chorých a mnohí umierajú.“ (1 Kor 11,28–30)
1. Spytovať si svedomie a očistiť si dušu. Kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí najskôr prijať sviatosť zmierenia. Ľahké hriechy treba oľutovať. Slová stotníka opakujeme s vierou: „´Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu,´ ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie.“
2. Správny, čistý, dobrý úmysel, z lásky ku Kristovi a svojej duši, nie pre ľudské ohľady; sv. prijímanie zaväzuje k životu s Kristom a podľa Neho. Chcieť byť Ježišovi čo najvernejší a najpodobnejší, tichý a pokorný, chrániť sa i všedného hriechu...
3. Modlitby prípravné pred sv. prijímaním a ďakovné po sv. prijímaní. Uvedomiť si, koho prijmeme i koho sme prijali. Podobne ako sa koná príprava na prijatie hosťa, návštevy, tak podobne sa pripraviť na prijatie nebeského Hosťa. A ako sa hosťovi, venuje hostiteľ, tak podobne venovať Kristovi všetku svoju pozornosť, vďačnosť, úctu, obdiv, pokoru, lásku...
4. Predpísaný eucharistický pôst: jednu hodinu pred sv. prijímaním sa zdržať akéhokoľvek pokrmu a nápoja s výnimkou vody a liekov. Starí a chorí i tí, čo ich opatrujú môžu prijímať, hoci v predchádzajúcej hodine niečo požili. Kňaz pred druhým či tretím slávením Eucharistie môže niečo požiť, hoci neuplynula hodina. (kán. 919)
5. Vonkajší postoj, pohyby, odev má vyjadrovať pokoru, úctu, radosť, vďaku, nábožnosť...
Účinky prijatia Eucharistie:
1. „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“ (Jn 6,56) Prehlbuje zjednotenie s Kristom, upevňuje putá lásky. Vzájomné prebývanie Krista a prijímajúceho.
2. „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ (Jn 6, 54) Dáva mám večný život a je závdavkom budúcej slávy.
3. „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe.“ (1 Kor 10,16–17) Zjednocuje nás navzájom, utvára Cirkev. Zaväzuje voči chudobným, spoznať v nich Krista a tak sa k nim i chovať.
4. Najlepší prostriedok dokonalosti, rozpaľuje dušu Božou láskou. „Ja, ktorý stále pácham hriechy, musím mať stále liek.“ (sv. Ambróz) Posilňuje lásku, odlučuje od hriechu, očisťuje od všedných hriechov, chráni pred smrteľnými. Nemôžeme urobiť Ježišovi väčšiu radosť, ako keď ho nábožne prijímame. Udúša hnutia hnevu a nezdržanlivosti, odráža diablove útoky. Vlieva veľkú náklonnosť k čnostiam, napĺňa dušu odhodlanosťou, oblažuje srdce hlbokým pokojom, uľahčuje a osladzuje cestu dokonalosti.
Cirkev odporúča časté, ba denné prijímanie Eucharistie (sv. Pius X.) s nevyhnutnou dobrou dispozíciou a úmyslom. V jeden deň možno pri účasti na druhej celej sv. omši prijímať druhýkrát. Pod spôsobom chleba sa prijíma celé ovocie milosti Eucharistie, prijímanie pod oboma spôsobmi lepšie zvýrazňuje hostinu. Vychovávať svedomie k snahe vždy viac a viac sa podobať Kristovi, ktorého prijímame a ktorý je naším jediným vzorom. Pristupovať k sv. prijímaniu s dobrým, čistým úmyslom, s ochotou chrániť sa aj všedných hriechov, usilovať o svätosť, pripodobniť sa tomu, koho prijímame. Predchádzať nebezpečenstvu pristupovaniu k Eucharistii zo zvyku. Vychovávať seba i všetkých k nevyhnutnej a potrebnej dispozícii. Formácia denne prijímajúcich, aby rástli vo svätosti. Niektorí denne prijímajú a nepokročia v láske, či dokonca môžu byť na pohoršenie. 
Prísľuby Božského Srdca Ježišovho sv. Margite Márii Alacoque tým, ktorí vykonajú nábožne 9 (deväť) prvých piatkov. Pastoračne je to mimoriadne účinný prostriedok. „Prvopiatkári“ predstavujú určité osobitné jadro farnosti. Úctou Božského Srdca Ježišovho formovať ich srdcia: Ježišu tichý a pokorný Srdcom pretvor moje srdce, naše srdcia podľa Tvojho Srdca. Na prvý piatok v mesiaci spoveď chorých po domoch, mať ich menný zoznam a zachovávať čas podľa dohovoru. Je to pre nich vždy veľký sviatok, tešia sa na príchod Spasiteľa. Ich utrpenie prežívané v jednote s Kristom zapájať pre osoh Cirkvi i ľudstva. Zverovať im úmysly na ktoré môžu obetovať svoje utrpenie i modlitby. Poučiť veriacich, ako majú prejaviť poklonu Spasiteľovi, keď stretnú kňaza s Oltárnou sviatosťou na verejnosti, ako treba pripraviť seba i príbytok na príchod Krista (biely obrus, krížik, sviečka, voda svätená i obyčajná...). 
Prijímajúcim raz do roka pomôcť svedomito sa pripraviť, upozorniť, kde nájdu duševné zrkadlo, vhodné spytovanie svedomia, modlitby pred a po sv. prijímaní. Nech venujú príprave potrebný čas. Kázeň v nedeľu, ktorá sa slávi pred spoločnou spoveďou farnosti, venovať príprave na prijatie sviatostí. Povzbudiť i pomôcť im pripraviť sa na užitočné prijatie pokánia a Eucharistie.
Tých, ktorí po dlhšej dobu prijímajú sviatosti pochváliť, že prijali milosť a povzbudiť, aby si už nikdy nezanedbali aspoň ročné prijímanie sviatostí.
Snúbencom počas katechézy venovať osobitne pozornosť príprave na prijatie sviatostí.
Ktorí sa chystajú prijať sviatosti z príležitosti usporiadania napr. neplatného manželstva, potrebujú prehĺbiť ducha pokánia, vrúcnosti a vďačnosti za prijaté milosti a vrúcne sa pripraviť a disponovať.
Ktorí sú psychicky chorí a pristupujú k sviatostiam, zvážiť veľmi citlivo ich súdnosť, disponovanosť i ako často majú pristupovať, aby neboli na pohoršenie.
Predísť zneucteniu Eucharistie u chorých, ktorí zvracajú, zvlášť po požití pokrmu. Niektorí môžu prijať iba malú časť Hostie. Chorí nech má pri ruke vatu pre prípad zvracania. Od starších kňazov si osvojiť múdru pastoračnú prax zvlášť v zložitejších prípadoch. 
U trpiacich sklerotickými ochoreniami treba zvážiť, ako sú schopní chápať, vzbudiť si potrebný úmysel na prijatie sviatostí. Príbuzných či ošetrujúcich sa pýtať na ich stav i schopnosť prijať sviatosti, kedy naposledy sviatosti prijali. Snažiť sa s chorým nadviazať komunikáciu, trpezlivo sa pýtať kedy bol na spovedi, aké si pamätá hriechy a posúdiť jeho dispozíciu a pomôcť mu disponovať sa k prijatiu sviatostí. K prijatiu Eucharistie sa vyžaduje aktuálny či virtuálny úmysel. Ak neusudzuje správne, nie je schopný prijať Eucharistiu, snažiť sa s ním vzbudiť dokonalú ľútosť, udeliť podmienečne rozhrešenie, pomazanie chorých, ak je v nebezpečenstve smrti i úplné odpustky. Ak máva niekedy svetlé chvíle, ak je možné, treba aby príbuzní vtedy volali kňaza. Ak stav pretrváva roky, raz za rok a v nebezpečenstve smrti im vysluhovať podmienečne pokánie a pomazanie chorých. V nebezpečenstve smrti sa nachádzajúcim s veľkou láskou pomôcť pripraviť sa na prijatie sviatostí. Majú sa posilniť sv. prijímaním na spôsob viatika (via = cesta), hoci už v ten istý deň prijímali. „Počas trvania nebezpečenstva smrti sa odporúča, aby sa sv. prijímanie vysluhovalo viac ráz v rozličných dňoch.“ (kán. 921) Duchovní pastieri sa o to majú zvlášť starať.
Sv. prijímanie mimo omše možno udeliť z oprávneného dôvodu pri zachovaní liturgických predpisov. (kán. 918) Povinnosťou a potrebou je účasť v nedeľu a v prikázané sviatky na celej sv. omši. Po prvom prijatí Eucharistie sme povinní aspoň raz do roka pristúpiť k sv. prijímaniu a to vo veľkonočnom čase, z oprávneného dôvodu v inom čase. (kán. 920) 
„Na sv. prijímanie sa nesmú pripustiť exkomunikovaní a postihnutí interdiktom po jeho uložení alebo vyhlásení trestu a iní, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v ťažkom hriechu.“ (kán. 915) „Kto si je vedomý ťažkého hriechu, bez predchádzajúcej sviatostnej spovede nesmie sláviť omšu ani prijímať Pánovo telo, ak nie je na to vážny dôvod a niet príležitosti vyspovedať sa; v tomto prípade si musí byť vedomý, že je povinný vzbudiť si úkon dokonalej ľútosti, ktorý zahŕňa predsavzatie čo najskôr sa vyspovedať.“ (kán. 916)
Liturgia slova a Eucharistie tvoria spolu jediný úkon kultu. Na čele zhromaždenia je sám Ježiš, Veľkňaz Novej zmluvy. Biskup alebo kňaz koná v osobe Krista, Krista zastupuje. Všetci sa zúčastňujú aktívne, každý svojím spôsobom. Kristova prítomnosť pod eucharistickými spôsobmi prevyšuje všetky spôsoby jeho prítomnosti v Cirkvi, je jediná svojho druhu. V nej je opravdivo, skutočne a podstatne telo a krv, duša a božstvo, celý Kristus, živý a oslávený. 
Adorácia či už jednotlivca alebo spoločenstva alebo farnosti pomáha ku vzrastu lásky k Spasiteľovi vo Sviatosti. Adorácie v iné dni, osobitne vo štvrtok pred prvým piatkom v mesiaci podľa žiadosti Božského Srdca možno spájať s prosbou o duchovné povolania. Duchovní pastieri majú sväto sláviť sväté tajomstvá ako i poučovať veriacich o Eucharistii a láske voči nej. Kňazi nech sa utiekajú k materskej pomoci P. Márie a usilujú sa žiť v hlbokom spoločenstve s ňou. V služobnom kňazstve sa skrýva úžasný a neobyčajne hlboký rozmer blízkosti ku Kristovej matke. Pri slávení sv. omše matka Vykupiteľa stojí pri kňazoch a vovádza ich do tajomstva vykupiteľskej obety svojho božského Syna. „Ad Iesum per Mariam“ nech je každodenný program života i pastorácie.
Cirkev žije z Eucharistie (Ján Pavol II.), Eucharistia je prameň a vrchol kresťanského života. Obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, samého Krista. Ave verum corpus natum de Maria Virgine! Svätí, zvlášť Mária, eucharistická žena, nás privádza k Najsvätejšej sviatosti.
Inaestimabile donum Inštrukcia Kongregácie pre sviatosti a bohoslužbu, 1980. Obsahuje viaceré normy týkajúce sa kultu nesmierneho daru Eucharistického tajomstva, ktorý bol predmetom úvah listu pápeža Jána Pavla II. biskupom a kňazom 24. II. 1980. Inštrukcia nie je syntézou toho, čo Svätá Stolica už povedala o kulte Eucharistie. Spomína pozitívne výsledky liturgickej obnovy, no nemôže mlčať o najrozličnejších a častých priestupkoch: nerozlíšené a spoločné recitovanie Eucharistickej modlitby, homília prednášaná laikmi, rozdeľovanie prijímania laikmi, zatiaľ čo kňazi sa od toho dišpenzujú, vzrastajúca strata zmyslu pre posvätnosť, zanechanie liturgického rúcha, celebrovanie mimo kostola bez skutočnej potreby, nedostatok úcty a ohľadu voči Najsvätejšej sviatosti, zanedbávanie ekleziálneho charakteru liturgie, používanie súkromných textov, množenie sa neschválených eucharistických modlitieb, zneužívanie liturgických textov na sociálno-politické ciele... Toto všetko nemôže priniesť dobré ovocie; porušenie jednoty viery a kultu v Cirkvi, neistota učenia, pohoršenie a pochybnosti Božieho ľudu a takmer nevyhnutné násilné reakcie. „Dopúšťa sa falšovania, kto zo strany Cirkvi prináša Bohu kult protiviaci sa spôsobu, ktorý božskou autoritou stanovila Cirkev a ktorý sa stal v Cirkvi bežným.“ (sv. Tomáš) „Žiadame všetkých, aby... dôstojne a horlivo slávili obnovenú liturgiu.“ (Pavol VI.)
Duchovné sväté prijímanie Cirkev veľmi odporúča. Záleží v horúcej túžbe prijať Ježiša Krista v Najsvätejšej sviatosti. Svätí ho konali veľmi často. Možno ho konať kedykoľvek. Podľa návodov učiteľov duchovného života je treba ho praktizovať a učiť to aj iných. Vzbudiť si treba vieru, lásku, túžbu, napr.: Môj Ježišu, verím, že si prítomný v Oltárnej sviatosti. Milujem ťa a túžim po tebe. Objímam ťa. Nedopusť, aby som sa od teba odlúčil. Zostaňme vždy spojení. Daj, aby som ťa vždy viac a viac miloval...
Transsubstanciácia je premenenie, prepodstatnenie chleba a vína na Kristovo telo a krv. Kristus sa stáva prítomným celý a úplný pod jedným i druhým spôsobom a celý a úplný v každej ich časti, takže lámanie chleba Krista nedelí. Kristova eucharistická prítomnosť trvá, kým jestvujú eucharistické spôsoby. „Sv. prijímanie sa má udeľovať len pod podobou chleba alebo podľa normy liturgických zákonov pod obojím spôsobom; avšak v prípade nevyhnutnosti aj len pod podobou vína.“ (kán. 925) Pokľaknutím alebo hlbokým úklonom, adoráciou pred Eucharistiou vyjadrujeme svoju vieru v Kristovu prítomnosť a poklonu. Cirkev starostlivo uchováva konsekrované hostie, vystavuje ich a nosí v procesii.
Svätostánok bol pôvodne určený na dôstojné uchovávanie Eucharistie, aby ju bolo možno zaniesť chorým a neprítomným. Má byť umiestnený na zvlášť dôstojnom, význačnom, viditeľnom, vyzdobenom mieste kostola alebo kaplnky, vhodnom na modlitbu. Má byť nepohnuteľný, z pevného nepriehľadného materiálu, tak uzavretý, aby sa čo najviac vylúčilo nebezpečenstvo zneuctenia. Z vážneho dôvodu je možné uchovávať Eucharistiu najmä v nočnom čase na inom bezpečnom a dôstojnom mieste. Kľúč od svätostánku sa má čo najstarostlivejšie strážiť. (kán. 938) Konsekrované hostie sa majú v dostatočnom množstve uchovávať v pyxide alebo nádobe a majú sa často obmieňať, keď sa staré riadne spotrebujú. (kán. 939) Pred svätostánkom má trvalo horieť osobitná lampa. (kán. 940)

Vyloženie Eucharistie sa koná v cibóriu alebo monštrancii pri zachovaní liturgických predpisov. Počas omše nemá byť vyložená Sviatosť. (kán. 941) Odporúča sa konať v kostoloch a kaplnkách každoročne slávnostné vyloženie Sviatosti. (kán. 942) Vhodný je tiež v týždni každý štvrtok a prvý piatok, prvá nedeľa. Vykonávateľom vyloženia Sviatosti a eucharistického požehnania je kňaz alebo diakon. Za osobitných okolností vyloženie a uloženie bez požehnania môže konať akolyta, mimoriadny vysluhovateľ sv. prijímania alebo iný poverený ordinárom. (kán. 943) Kde je to podľa úsudku ordinára možné, má sa konať procesia po verejných cestách, najmä na slávnosť Kristovho tela a krvi. (kán. 944) 
Nikdy nie je dovolené konsekrovať jednu matériu bez druhej, alebo obidve mimo eucharistického slávenia. (kán. 927) Starý a chorý kňaz môže sláviť Eucharistiu posediačky pri zachovaní liturgických zákonov, so schválením ordinára aj pred ľudom. Slepý alebo trpiaci inou chorobou môže používať akýkoľvek schválený omšový text, v prípade potreby za prítomnosti iného kňaza, diakona alebo poučeného laika, ktorý mu má pomáhať. (kán. 930)
Sláviť a rozdávať Eucharistiu možno v ktorýkoľvek deň a hodinu s výnimkou, ktoré vylučujú liturgické normy. (kán. 931) Na posvätnom mieste, v prípade potreby na slušnom mieste, na posvätenom alebo požehnanom oltári. Mimo posvätného miesta sa použije vhodný stôl, prikrytý oltárnou plachtou a korporálom. (kán. 932) Z oprávneného dôvodu s povolením ordinára pri vylúčení verejného pohoršenia je dovolené sláviť Eucharistiu v kostole cirkví, ktoré nemajú plné spoločenstvo s katolíckou Cirkvou. (kán. 933)
Kde sa uchováva Eucharistia, niekto sa má o ňu starať a má sa tam sláviť omša aspoň 2 (dva) razy do mesiaca. (kán. 934) K poklone má byť kostol otvorený aspoň niekoľko hodín denne. (kán. 937) Eucharistia sa má obvykle uchovávať iba v jednom svätostánku kostola alebo kaplnky. (kán. 938) Nikomu nie je dovolené držať u seba Eucharistiu alebo ju so sebou nosiť pri cestovaní, ak to nie je z naliehavej pastoračnej potreby a pri zachovaní predpisov ordinára. (kán. 935) V rehoľnom alebo inom nábožnom dome sa má Eucharistia uchovávať na jednom mieste, s povolením ordinára aj v inej kaplnke toho istého domu. (kán. 936)

MILODAR
Kňazovi je dovolené omšu obetovať na určitý úmysel. Nástojčivo sa odporúča, aby aj bez milodaru slávil omšu na úmysel veriacich, najmä biednych. (kán. 945) Milodarom prispievajú veriaci k dobru Cirkvi, účasti na jej starostlivosti o podporu služobníkov a diel. (kán. 946) Milodary treba chrániť pred každým, hoci len zdanlivým druhom predávania alebo obchodu. (kán. 947) Osobitne treba obetovať omše na úmysel tých, za ktorých bol jednotlivý milodar venovaný a prijatý (kán. 948), hoci by sa prijatý milodar bez jeho viny stratil. (kán. 949) „Ak sa venuje suma peňazí na slúženie omší bez určenia počtu omší, ktoré treba sláviť, ten sa vyráta so zreteľom na milodar stanovený v mieste, na ktorom sa darca zdržiava, ak sa zákonne nemusí prezumovať, že jeho úmysel bol iný.“ (kán. 950)
Kňaz, ktorý v ten istý deň slávi viac omší, každú môže obetovať na úmysel, na ktorý bol venovaný milodar, ale má právo ponechať si milodar iba za jednu omšu, okrem dňa Narodenia Pána. Ostatné odovzdá ordinárovi. Pričom je pripustená odmena z vonkajšieho titulu. „Kňaz, ktorý v ten istý deň koncelebruje druhú omšu, z nijakého titulu nemôže za ňu prijať milodar.“ (kán. 951) Provinčný koncil alebo zhromaždenie biskupov provincie určí dekrétom pre provinciu výšku milodaru. Kde taký dekrét chýba, má sa zachovať zvyk platný v diecéze. Dekrétu či zvyku sa musia podriadiť aj rehoľníci. (kán. 952) Nie je dovolené žiadať viac, je dovolené prijať spontánne venovaný vyšší, ale aj nižší milodar. 
„KBS na svojom júnovom zasadaní rozhodla upraviť milodar na sv. omšu... na 100,- Sk. Zároveň sa aj upravuje, že z uvedeného milodaru 10,- Sk dostane organista, 8,- Sk kostolník a 5,- Sk miništranti.“ ABÚ Trnava: č. 111/96, 14. XI. 1996.
Nikomu nie je dovolené prijať toľko milodarov pre seba, koľkým v priebehu roka nemôže zadosťučiniť. (kán. 953) Ak v kostoloch alebo kaplnkách žiadajú sláviť väčší počet omší, než je možné, je dovolené ich sláviť inde, ak darcovia výslovne nevyjadrili opačnú vôľu. (kán. 954) Prijaté intencie možno odovzdať sláviť iným kňazom, proti ktorým niet nijakého podozrenia. Kto intencie prijal, je povinný starať sa o ich slávenie, kým nedostane potvrdenie o prijatom záväzku i milodare. Čas, v ktorom ich treba začať sláviť, je deň, v ktorý ich kňaz prijal, ak nie je zrejmé iné. Ktorí iným zverujú omše na slávenie, majú zapísať prijaté omše i tie, ktoré odovzdali iným a milodary za ne. Kňaz musí presne zapísať omše, ktoré prijal na slávenie a ktorým zadosťučinil. (kán. 955) Bremená omší, ktorým nebolo v priebehu roka zadosťučinené, treba odovzdať ordinárovi spôsobom, ktorý on určil. (kán. 956) Povinnosť a právo dozerať na plnenie omšových bremien v kostoloch pripadá ordinárovi, v rehoľných predstavenému. (kán. 957) Kde sa prijímajú omšové milodary, má byť kniha, do ktorej sa zapisuje počet omší, úmysel, milodar a vykonané slávenie. Ordinár je povinný každoročne ich osobne alebo cez iných prekontrolovať. (kán. 958)
Eucharistiu treba sláviť dôstojne a nábožne. Čas slávenia prispôsobiť potrebám veriacich. Vychovávať slovom i príkladom osobitne tých, ktorí spolupracujú (kostolníci, organisti, lektori, miništranti, speváci...). Ich služba závisí aj od horlivej starostlivosti duchovného pastiera. V spolupráci s organistom a zborom pripraviť vhodné piesne. Starostlivo dbať o čistotu kostolného prádla, kostola, vetranie, vykurovanie, mikrofón, akustika v celom kostole, svetlo, lavice a stoličky pre veriacich, čísla piesní a responzoriálny žalm, oznamy, nástenky... Slabo vidiacim a nedoslýchavým sa snažiť zabezpečiť technikou možnosť aktívnej účasti slávenia Eucharistie. Bezbariérový prístup do kostola a WC k dispozícii pre návštevníkov kostola. Fotografov a kameramanov poučiť, aby sa riadili predpismi Cirkvi pri službe v kostole. 
Slávenie prvého sv. prijímania, vysluhovanie sviatosti krstu, birmovania, pomazania chorých, manželstva, vysviacky je veľkou udalosťou v živote jednotlivých veriacich a farských spoločenstiev. Priamy prenos slávenia Eucharistie v rozhlase a TV treba zvlášť svedomito pripraviť podľa smerníc Cirkvi, aby mohol byť vzorom. Odporúča sa, ak je vhodné, sláviť sv. omše pre: deti, mládež, rodiny, manželov, starých, chorých, národnostné menšiny... Po sv. omši požehnávať deti, dať deťom krížik, je pastoračne dôležité nielen pre deti, ale aj ich rodičov, ba celé spoločenstvo. Možno to mnohorako pastoračne využiť, napr. s deťmi i rodičmi nadviazať osobný kontakt, zopakovať myšlienky homílie, dať im nejakú úlohu, zaspievať pieseň...
Posvätná hudba je tá, ktorá účinne naznačuje slávené tajomstvo (SC 112). Podľa sv. Pia X. má tri znaky: 1. sanctitas (posvätnosť) rozumieme repertoár, druh, nástroje; 2. bonitas formarum (dobro, vhodnosť foriem); 3. universalitas (všeobecnosť).
TRI EKUMENICKÉ ZÁSADY PODĽA KÁN. 844 KKP
Pre dovolené vysluhovanie sviatosti pokánia, Eucharistie a pomazania chorých:
1. Katolícky vysluhovateľ členom východných cirkví, ktoré nemajú plné spoločenstvo s katolíckou Cirkvou, dovolene vysluhuje spomenuté sviatosti ak to žiadajú z vlastnej vôle a sú riadne disponovaní. To sa vzťahuje aj na členov tých cirkví, v ktorých uvedené sviatosti sa uznávajú za platné a sú podľa úsudku Apoštolskej stolice v rovnakom položení ako uvedené východné cirkvi.
2. Ostatným kresťanom vtedy, ak hrozí nebezpečenstvo smrti alebo podľa úsudku diecézneho biskupa alebo Konferencie biskupov nalieha iná vážna potreba a nemôžu sa dostať k vysluhovateľovi svojej spoločnosti, žiadajú to z vlastnej vôle, k týmto sviatostiam prejavujú katolícku vieru a sú riadne disponovaní.
3. Katolícki veriaci, ak im je fyzicky alebo morálne nemožné dostať sa ku katolíckemu vysluhovateľovi, môžu prijať spomínané sviatosti od nekatolíckeho služobníka cirkvi, v ktorej sú tieto sviatosti platné, kedykoľvek to nevyhnutnosť vyžaduje alebo odporúča opravdivý duchovný osoh, s vylúčením nebezpečenstva omylu alebo indiferentizmu.
KKC: 1322 – 1419; KKP: kán. 897 – 958
SVIATOSTI UZDRAVENIA
Sviatosti uzdravenia (pokánie a pomazanie chorých) Ježiš Kristus, lekár našich duší i tiel ustanovil, aby Cirkev mocou Ducha Svätého pokračovala v jeho diele uzdravenia a spásy. Odpúšťa nám hriechy a vracia telesné zdravie. Boží život, ktorý sme prijali v krste, upevnili v birmovaní a zavŕšili Eucharistiou, nosíme v hlinených nádobách.
SVIATOSŤ POKÁNIA A ZMIERENIA
Volá sa: sviatosťou obrátenia, pokánia, zmierenia, odpustenia, svätá spoveď. Odpúšťa kajúcnikovi hriechy a zmieruje ho s Cirkvou, ktorá sa pričiňuje o jeho obrátenie láskou, príkladom a modlitbou. „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám.“ (1 Jn 1,8-9) Krehkosť a slabosť ľudskej prirodzenosti, náklonnosť na hriech, čiže žiadostivosť zostáva v pokrstených, aby sa s pomocou milosti osvedčili v duchovnom boji o svätosť. Ježiš vyzýva: „Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1,15) Pokánie – dar Boží a odpoveď človeka. „Obráť ma a ja sa obrátim“ (Jer 31,18) značí prijať Božiu iniciatívu a ponúknuť nevyhnutnú spoluprácu. Metanoia v gréčtine znamená zmeniť myslenie, zmýšľanie, mienku, ideu, v NZ je kladený dôraz na myslenie a chcenie; v SZ šúb obrátenie, kladie dôraz na zmenu smeru, celý človek sa musí obrátiť. Radikálna zmena vzťahu k Bohu, konverzia, orientovať existenciu podľa Božieho projektu a konať skutky pokánia, ktorými naprávame spáchanú neprávosť voči Bohu, sebe, blížnemu i stvorenstvu. Sme pobádaní milosťou a nachádzame model a príklad v samotnom Ježišovi, vzore kajúcnikov, lebo On sa podrobuje pre iných žiť v plnosti neustále pokánie, aby plnil Otcovu vôľu. Ako trpiaci sluha dokonáva svoj kajúci život, obetu seba samého za mnohých.
Ježiš posiela apoštolov ohlasovať pokánie; hlásajú spojitosť medzi pokáním, odpustením a vierou v Ježiša a krstom. Dáva im moc odpúšťať hriechy. Jedine Boh odpúšťa hriechy. Ježiš, Boží Syn „má na zemi moc odpúšťať hriechy“, túto moc vykonáva. Udeľuje ju aj ľuďom, apoštolom, aby ju vykonávali v jeho mene, ustanovuje sviatosť pokánia. Ježiš hriešnikom odpúšťa a ukazuje aj účinky odpustenia keď kajúcnikov znovu začleňuje do spoločenstva Božieho ľudu. Keď dáva apoštolom moc odpúšťať hriechy, udeľuje im aj moc zmierovať s Cirkvou, ekleziálny rozmer. Moc zväzovať a rozväzovať značí: koho vylúčite zo svojho spoločenstva, bude vylúčený aj zo spoločenstva s Bohom. Zmierenie s Cirkvou je neoddeliteľné od zmierenia s Bohom. Termín zmierenie je viacznačný: Krst, Pokánie, Eucharistia. Sv. Pavol spomína: slovo zmierenia a službu zmierenia. Rozlišujeme čnosť pokánia a sviatosť pokánia.

Rozmery pokánia – osobný i sociálny; charizmatický i inštitucionálny.

1. zmierenie ako tajomstvo a služba;
2. jednota a komplexnosť cesty obrátenia, primát milosti, činnosť Božia, základná voľba, radikálnosťou je krstná metanoia a každodennosťou je neustále pokánie a sviatosť pokánia;
3. cirkevno-liturgický rozmer, tri formy slávenia: individuálna spoločná s individuálnym vyznaním a rozhrešením so všeobecným vyznaním a rozhrešením;
4. antropologický rozmer - penitent je slobodná osoba, ktorá spolu-slávi sviatosť pokánia vyznanie chvály a potom vyznanie hriechov
5. vzťahy medzi osobami: veľkonočný, turíčny, cirkevný, eschatologický, sviatostný, kozmický.
Trojičná formula rozhrešenia: odpustenie a zmierenie je predovšetkým tajomným darom Božím, na počiatku je obdivuhodná Božia iniciatíva troch božských osôb. To je základné biblické posolstvo. Odlišné sú myšlienky Božie a ľudské. Podľa ľudskej logiky má zmierenie hľadať ten, kto urazil a nie kto bol urazený. „Dosiahli sme zmierenie“ (Rim 5,11), „Boh nás zmieril so sebou v Kristovi“. (2 Kor 5,18) Kristus je prostredník zmierenia, adresátmi sú všetci hriešnici, ktorých viny sú amnestované: „odpustil namiesto, aby ich zničil“ (Ž 78,38) „odpúšťa všetky tvoje viny“. (Ž 103,3) Kristus zomrel za nás, keď sme boli „ešte hriešnici... nepriateľmi“. (Rim 5,8-10) 
Bohom daný prísľub Novej zmluvy o dokonalom zmierení sa plne uskutočnil vo veľkonočnom tajomstve Krista. Ježiš: „On vyslobodí svoj ľud z jeho hriechov.“ (Mt 1,21) „Je obeťou za naše hriechy, ale nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta.“ (1 Jn 2,2) „Boh chcel... aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi.“ (Kol 1,19-20)

Ohlasovanie, služba apoštola, jeho spoľahlivé slovo je konkrétny prostriedok, ktorý robí účinným zmierenie Božie. Je poslaný Kristovou autoritou predstaviť v celej naliehavosti a vážnosti výzvu k zmiereniu. Na Božiu iniciatívu je nevyhnutná slobodná a zodpovedná odpoveď človeka ktorý prijme zvesť a ponuku poslaného, prijme Boží dar, zmierenie, skrze živú vieru.

CELÁ CIRKEV PÔSOBÍ PRI POKÁNÍ, NO ROZLIČNÝM SPÔSOBOM
1 Kor 5,1-5: hriešnik je vydaný satanovi, totiž vylúčený z plného spoločenstva komunity za terapeutickým účelom, aby sa obrátil, konal pokánie a zachránil sa pre spásu.
2 Kor 2,5-11: Pavol povzbudzuje komunitu k dobrotivosti, láske a odpusteniu a tak posilneniu brata, ktorý zhrešil, aby sa nepoddal prílišnému smútku. 
Mt 18,15-18: celá komunita je účinná v bratskom napomínaní a uvedení hriešnika na správnu cestu procedúrou v troch stupňoch: medzi štyrmi očami, pred svedkami, oznámenie Cirkvi. Ak ani Cirkev nepočúvne, nech je ako pohan a mýtnik – treba hľadať iné cesty zmierenia. Za obrátenie pohanov a mýtnikov sa modliť, obetovať, povzbudzovať i napomínať ich k obráteniu a zmiereniu.
Jak 5,16: povzbudzuje vyznávať si hriechy navzájom jedni druhým a modliť sa jedni za druhých; to interpretuje už sv. Beda v zmysle, že k odpusteniu hriechov je treba spoveď, no „každodenné a ľahké“ môžu byť vyznávané aj nie kňazovi. De vera et falsa paenitentia z 11. stor.: „Tanta itaque vis confessionis est, ut si deest sacerdos, confiteatur proximo... Et si ille cui confitebitur potestatem solvendi non habet, fit tamen dignus venia, ex desiderio sacerdotis, qui socio confitetur turpitudinem criminis“ (PL 40, 1122). V podobnom zmysle 2. art. 8. otázky v Supplementum teologickej Sumy sv. Tomáša.

Výzvou k pokániu sa obracia Cirkev predovšetkým na tých, ktorí ešte nepoznajú Krista a evanjelium. Krstom sa deje prvé a základné obrátenie ako odpoveď viery v dobrú zvesť. Človek získava spásu, odpustenie všetkých hriechov a nový život. Druhé obrátenie je nepretržitou úlohou Cirkvi, ktorá „zahŕňa vo svojom lone hriešnikov, je svätá a zároveň stále potrebuje očistenie“. Úsilie o obrátenie je odpoveďou na milosrdnú lásku Boha, ktorý nás prvý miloval. Svedčí o tom obrátenie sv. Petra, milosrdný Ježišov pohľad vyvoláva v ňom slzy ľútosti. „Cirkev však má aj vodu a má aj slzy: vodu krstu a slzy pokánia.“ (sv. Ambróz) Obrátenie a pokánie sa vzťahuje na obrátenie srdca, na vnútorné pokánie, čo sa prejaví aj viditeľnými znakmi pokánia; návratom, obrátením sa k Bohu celým srdcom, zanechaním hriechu, odvrátením sa od zla spojeným s odporom k zlu, ktoré sme spáchali. 
Modlitba, pôst a almužna, tri formy prejavu pokánia; vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k Bohu, k sebe, k blížnym. Krst a mučeníctvo človeka úplne očisťujú. Odporúčané prostriedky pokánia: úsilie zmieriť sa s blížnym, prejavy zmierenia, slzy pokánia, starostlivosť o spásu blížneho, orodovanie svätých, činorodá láska, ktorá „zakrýva množstvo hriechov“, starostlivosť o chudobných, konanie a obrana spravodlivosti a práva, vyznanie pokleskov bratom, bratské napomenutie, revízia života, spytovanie svedomia, duchovné vedenie, prijatie utrpenia, trpezlivosť v prenasledovaní pre spravodlivosť, vziať každý deň svoj kríž a nasledovať Krista. Každodenné obrátenie a pokánie nachádzajú svoj prameň a pokrm v Eucharistii, ona nás oslobodzuje od každodenných previnení a chráni pred smrteľnými hriechmi. Čítanie Svätého písma, liturgia hodín, Otče náš, každý úkon kultu a nábožnosti oživujú ducha obrátenia, pokánia a prispievajú k odpusteniu hriechov. Kajúce obdobia a dni v liturgickom roku sú význačné chvíle v kajúcej praxi; osobitne vhodné na duchovné cvičenia, kajúce pobožnosti, púte, dobrovoľné odriekania, pôst, almužna, bratské podelenie sa, charitatívne a misijné diela.
Dynamiku obrátenia a pokánia opísal Ježiš v podobenstve o márnotratnom synovi, ktorého stredobodom je milosrdný otec. Hriech je urážkou Boha, porušením spoločenstva s ním, zároveň narúša spoločenstvo s Cirkvou, s blížnymi, so stvorenstvom, so sebou samým. Obrátenie prináša Božie odpustenie a zmierenie s Cirkvou, čo vyjadruje a uskutočňuje sviatosť pokánia.

MATÉRIA A FORMA
Matéria: kajúce vyznanie hriechov s ľútosťou (nie hriechy; zlo, hriech nemôže byť matériou sviatosti). Forma: rozhrešenie. 
Riadne zložky sviatosti pokánia: kňazov pozdrav a požehnanie; Božie slovo; povzbudenie k ľútosti; spoveď; uloženie a prijatie pokánia; rozhrešenie; modlitba poďakovania a prepustenie s kňazovým požehnaním. V prvých storočiach zmierenie kresťanov, ktorí sa dopustili osobitne ťažkých hriechov (modloslužba, vražda, cudzoložstvo) bolo spojené s veľmi prísnym verejným pokáním. V 7. stor. írski misionári, inšpirovaní východnou mníšskou tradíciou zaviedli „súkromný“ spôsob pokánia. Nová prax umožňuje možnosť opakovania, otvára cestu k pravidelnému pristupovaniu k tejto sviatosti. Základná štruktúra obsahuje pôsobenie Boha službou Cirkvi, ktorá prostredníctvom biskupa a kňazov udeľuje v mene Krista odpustenie a určuje spôsob zadosťučinenia; a úkony človeka: ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie. Hriešnik je plne uzdravený a zapojený do ekleziálneho spoločenstva. Sviatosť pokánia je aj výchovná z mnohých dôvodov, no tiež treba predchádzajúcej výchovy.
Časti sviatosti pokánia: 1. spytovanie svedomia; 2. ľútosť; 3. silné predsavzatie; 4. vyznanie hriechov; 5. zadosťučinenie (skutok pokánia, pokánie).
Spytovanie svedomia: Penitent je povinný sa na prijatie sviatosti pripraviť. (kán. 987) Ducha Svätého vzývať, aby nám osvietil rozum, aby sme spoznali svoje hriechy, uznali svoju hriešnosť, úprimne a kajúcne sa z nich vypovedali a snažili sa polepšiť, činili pokánie. Pannu Máriu, ktorá sa nikdy nedopustila žiadneho hriechu, prosiť, aby nám pomohla našich hriechov sa zbaviť. Sv. Blažeja, biskupa a mučeníka, patróna dobrej spovede prosiť, aby naša spoveď bola úprimná, kajúca, aby sme nič neprikrášľovali, ani nezatajili, aby nám hriechy „nezostali v hrdle“. Vo svetle Božieho slova si spytovať svedomie: Desatoro Božích prikázaní, morálna katechéza evanjelií a listov apoštolov, reč na hore, 8 blahoslavenstiev, Pätoro cirkevných prikázaní, 7 hlavných hriechov. Desatoro obsahuje prirodzený mravný zákon, je večne platné, Ježiš ho neprišiel zrušiť, ale naplniť, doplniť, zdokonaliť. Schéma na spytovanie svedomia: láska k Bohu nadovšetko a k blížnemu ako k sebe samému. Tri citáty Božieho slova: „Milovať budeš Pána, svojho Boha z celého srdca, z celej duše, z celej mysle a zo všetkej sily.“ „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého... Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás.“ „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ Katechéza k formovaniu svedomia je nevyhnutná. Penitenti, ktorí sa nečasto spovedajú, nachádzajú sa v ťažkej duchovnej situácii, vyznávajú sa neraz sucho a mechanicky a spovedník musí s nimi prebrať ich život pred Bohom. Generálnymi otázkami o čnostiach a rôznych povinnostiach, v zhode s ich osobnými podmienkami, pripomenúť pozitívne pozvanie k svätosti a dôležitosť povinností. Pomáhať manželom pred spoveďou i pri spovedi skúmať sa ohľadne povinností manželského života vždy diskrétne a s rešpektom. (Sprievodca pre spovedníkov; (SpS) 1997, Pápežská rada pre rodinu, SSV, Trnava 1997; Pápežské listy a vatikánske dokumenty 11). Mať pre sebou obraz milosrdného Spasiteľa, ktorý sa skláňal nad každou ľudskou biedou, prišiel volať hriešnikov, aby sa kajali. Potom zhodnotiť vhodnosť priamych a konkrétnych otázok, „postupovať opatrne a ohľaduplne, so zreteľom na stav a vek kajúcnika a má sa zdržať zisťovania mena spolupáchateľa“. (kán. 979)
Ľútosť je bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť. Je Božia iniciatíva, má svoj prameň v Ježišovom dare a zároveň je odpoveďou človeka, ktorý osvietený Bohom si uvedomuje, že je hriešnik a rozhodne sa zmeniť svoju existenciu. Dokonalá ľútosť (caritatis contritio): z lásky k Bohu, kajúcnik ľutuje hriechy preto, lebo nimi urazili Boha. Odpúšťa všedné hriechy; dosiahne odpustenie ťažkých hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k spovedi len čo to bude možné. Nedokonalá alebo menej dokonalá (attritio, contritio ex timore) je tiež Božím darom, rodí sa z uvažovania o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami, ktoré hrozia hriešnikovi. Nedokonalá ľútosť síce nedosiahne odpustenie ťažkých hriechov, ale pripravuje na jeho dosiahnutie v spojení s rozhrešením.

Silné predsavzatie je pevné odhodlanie hriechu sa chrániť; zahrňuje úprimné, pevné rozhodnutie nikdy nespáchať ťažký hriech a ľahkých sa chrániť viac, ako tomu bolo doteraz. Zaumieniť si napraviť zavinenú škodu a pohoršenie (vrátiť ukradnuté, napraviť poškodené dobré meno, odčiniť urážky...), vyžaduje to sama spravodlivosť.
Vyznanie všetkých ťažkých hriechov podľa druhu a počtu kňazovi v spovedi patrí k podstate sviatosti pokánia. Iba fyzická alebo morálna nemožnosť od neho oslobodzuje; v takom prípade sa zmierenie dá dosiahnuť inými spôsobmi. Čo vedome zamlčujú niektorý ťažký hriech, nepredkladajú Božej dobrote spáchané hriechy na odpustenie, ale páchajú svätokrádež. Veriaci, keď dosiahol vek usudzovania, je povinný sa vyspovedať zo svojich ťažkých hriechov aspoň raz do roka. Cirkev veľmi odporúča spoveď aj zo všedných hriechov; napomáha formovať si svedomie, sebapoznanie, bojovať proti nezriadeným náklonnostiam, nechať sa vyliečiť Kristom, robiť pokroky podľa Ducha.

Generálna spoveď: vyznanie ťažkých hriechov predchádzajúcich spovedí. Aj keď sú generálne spovede veľmi užitočné, nesmie spovedník byť rigorózny v opakovaní spovedí už vykonaných, pretože sa predpokladá ich platnosť. Treba zistiť, či generálna spoveď je nevyhnutná, užitočná alebo škodlivá:

1. nevyhnutná – ak penitent zamlčal pri niektorej predchádzajúcej spovedi čo len jeden ťažký hriech a ešte spovede generálnou spoveďou nenapravil;
2. užitočná – z nábožnosti, horlivosti, po opravdivejšom obrátení, pri zmene stavu, pred sobášom, vysviackou, pri exercíciách;
3. škodlivá – pre škrupulantov a úzkostlivých.

Zadosťučinenie, volá sa aj pokánie, skutok pokánia, uloží kajúcnikovi spovedník. Aby hriešnik nadobudol plné duchovné zdravie, musí primeraným spôsobom zadosťučiniť za svoje hriechy alebo ich odpykať. Brať do úvahy osobnú situáciu kajúcnika, jeho duchovné dobro. Spočíva v kompenzácii, čo človek ponúka Bohu za spáchané hriechy. Prvá, pravá a základná náprava, je obeta Krista na kríži, bez ktorej akákoľvek činnosť človeka by zostala bez hodnoty a zásluh. Klasické formy: modlitba, almužna, pôst, skutky milosrdenstva, služba blížnemu, dobrovoľné odriekanie, obety, s Kristom spojený život s jeho ťarchami, bolesťami. Umožňujú nám pripodobniť sa Kristovi, ktorý raz navždy odpykal naše hriechy. Sv. Tomáš hovorí, že ako malý oheň sa uhasí, keď sa naň hodia veľké polená, tak sa môže stať, že malá ľútosť penitenta sa uhasí ťarchou pokánia: „ako lekár vidiac slabosť organizmu nepredpíše liek tak silný, aby ho neuvrhol do väčšieho nebezpečenstva, tak i kňaz vedený Božou inšpiráciou neuloží trest, aký si hriech zasluhuje, aby chorého neviedol k beznádeji a neoddialil ho úplne od pokánia... Je istejšie uložiť pokánie menšie ako väčšie. Boh nám odpúšťa viac pre hojnosť milosrdenstva ako pre veľkú prísnosť.“ Sv. Alfonz zdôrazňuje, ako učí Tridentský snem: spasiteľné a vhodné. Ľútosť penitenta brať do úvahy. Gerson radí: nech môže byť prijaté penitentom ochotne, ktoré iste urobí; okrem pokánia za hriechy verejné a pohoršlivé. Druhom viny je určené pokánie, opačné ako samotný hriech; individuálne vzhľadom na penitenta, nech uzdravuje čnosť opačná vine. Spasiteľné, pre spásu užitočné; vhodné, primerané nielen hriechom, ale aj celkovému stavu hriešnika. Môže to byť aj skutok inak povinný, napr. účasť na nedeľnej sv. omši. Za veľké pokánie považujeme napr.: Litánie k všetkým svätým, 5 desiatkov ruženca, svätú omšu, Krížovú cestu...
Účinnosť sviatosti pokánia: navracia Božiu milosť, zmieruje s Bohom a spája s ním v dokonalom priateľstve. Zvyčajne zavládne pokoj a spokojnosť svedomia s duchovnou útechou. Spôsobuje duchovné vzkriesenie, prinavracia dôstojnosť a dobrá života Božích detí. Zmieruje s Cirkvou, uzdravuje znovu plne zapojeného do ekleziálneho spoločenstva a má aj oživujúci účinok na život Cirkvi, ktorá trpela pre hriech svojho člena, ktorý bol znovu plne zapojený alebo upevnený do spoločenstva svätých. Kajúcnik sa zmieruje sám so sebou v hĺbke svojho bytia, s bratmi, s celým stvorením. Zveruje sa Božiemu milosrdnému súdu, určitým spôsobom anticipuje súd, prechádza zo smrti do života a nepôjde na súd. Pobáda to všetkých k milosrdnosti ako je Boh milosrdný. 
Biskup a kňaz je vysluhovateľ sviatostného zmierenia. (kán. 965) Je znakom a nástrojom Božej milosrdnej lásky, koná v mene Krista a Cirkvi, odpúšťa v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Boh položil do rúk a úst apoštolov službu zmierenia, ktorú konajú „in persona Christi.“ Biskupi ako nástupcovia apoštolov sú „moderátormi disciplíny pokánia“ (LG 26) a spolu s kňazmi ako svojimi spolupracovníkmi (LG 28) v tejto službe pokračujú ako nástroje Krista. Kristus koná skrze svoju sviatostnú ekleziálnu prítomnosť v kňazovi. Na platné rozhrešenie sa vyžaduje splnomocnenie (fakulta, jurisdikcia). Splnomocnenie môže kňaz dostať buď samým právom alebo udelením kompetentnou vrchnosťou. (kán. 969) Vykonáva túto službu v takej miere, v akej dostal právomoc, fakultu od svojho biskupa alebo rehoľného predstaveného alebo pápeža na základe cirkevného práva. (kán. 967, 968) (Napr. v súčasnosti je známe, že v diecézach Rím a Lima možno jurisdikciu dostať iba od miestneho ordinára. Pravdepodobne pre veľké nebezpečenstvo zneužitia podvodníkmi, ktorí predstierajú, že sú kňazmi.) Trvale sa má udeliť písomne. (kán. 973) Každý má právo vyspovedať sa ktorému chce spovedníkovi.

Spovedné tajomstvo je spovedník pod prísnymi trestami viazaný zachovať absolútne, čo sa týka vyznaných hriechov. Nazýva sa to sviatostná pečať, lebo čo počul, je zapečatené sviatosťou. Zachovávať tajnosť je povinný aj tlmočník, i všetci, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom dozvedeli o hriechoch zo spovede. (kán. 983, 984) Vyhnúť sa zneužitiu a pohoršeniu. (kán. 980) Ani neslobodno použiť vedomosť, poznatky získané pri spovedi o živote kajúcnikov, ktoré by im mohli poškodiť.
Rozhrešiť kajúcnikov bez predchádzajúceho individuálneho vyznania hriechov možno okrem hrozby nebezpečenstva smrti ak niet dosť času, aby kňazi vypočuli spoveď jednotlivých kajúcnikov, ak kajúcnici by boli bez vlastnej viny nútení zostať dlho bez sviatostnej milosti alebo svätého prijímania. Posúdiť to prislúcha diecéznemu biskupovi. Aby veriaci prijal platne takto udelené rozhrešenie, vyžaduje sa, aby bol disponovaný, vzbudil si dokonalú ľútosť a súčasne si predsavzal, že v náležitom čase vyzná ťažké hriechy, ktoré nateraz nemôže vyznať. K individuálnej spovedi má pristúpiť skôr, než prijme iné všeobecné rozhrešenie, ak do toho nevstúpi iný oprávnený dôvod. (kán. 961 - 963)

Formovaniu svedomia, obráteniu a zmiereniu napomáha:
1. Apel na vnútornú silu pokrsteného, nosí v sebe mysetium pietatis, Krista a jeho pomazanie, nedôvera v seba, dôvera v Boha, povolanie k rastu, stupňovitosť, Božia pedagogika, Boh nás pozýva, vedie, vychováva, povzbudzuje.
2. Skúsenosť lásky prijímajúcej a nepodmienenej, vedomie hriechu, viny, obžaloba seba sa mení na radosť a vďačnosť Bohu za jeho milosrdenstvo.
3. Verné predstavenie morálnej pravdy – pravdy hriechu a zmierenia – podľa Evanjelia; Kristus je Pravda. Nepravdou neodďaľovať od sviatosti a Krista. Hierarchia pravdy musí byť rešpektovaná, ontologické kritérium.
4. Identifikácia, vzor má vplyv, človek sa mu pripodobňujeme, Cirkev je modelom identifikácie pre hriešnika, ktorý koná cestu pokánia, návratu k Bohu a bratom, i cirkev miestna, komunita.
5. Zodpovednosť - citlivosť a vedomie objektívnej solidarity v dobre i zle, zodpovednosť vo vzťahu k druhým, závisia aj od nášho konania, mohli a mali sme urobiť viac dobrého.

Miestom vysluhovania spovede je kostol alebo kaplnka. O spovednici má konferencia biskupov vydať normy; má byť na viditeľnom mieste, opatrená pevnou mriežkou. Spoveď sa nemá vysluhovať mimo spovednice či spovednej miestnosti bez oprávneného dôvodu. Spoveď nás často aj z ľudského hľadiska oslobodzuje a uľahčuje zmieriť sa s inými. Človek sa zoči voči postaví hriechom, ktorými sa previnil, berie za ne zodpovednosť, otvára sa Bohu a Cirkvi, aby si umožnil novú budúcnosť. Evanjelizácia a katechizácia musia predstavovať kresťanstvo ako náboženstvo vykúpenia, víťazstva nad zlom. Náboženstvo nie strachu z Boha, ale lásky k nemu.
Exkomunikáciou, vylúčením z Cirkvi, najprísnejším cirkevným trestom, sa trestajú niektoré zvlášť ťažké hriechy. Nedovoľujú exkomunikovaným prijímať sviatosti a vykonávať niektoré cirkevné úkony. Preto rozhrešenie od nej môže dať len pápež, biskup alebo kňazi, ktorým oni dali splnomocnenie. Ak spovedník oslobodzuje od cenzúry, urobí tak pred rozhrešením od hriechov, (vylúčený musí byť najprv prijatý do Cirkvi) prípadne pri rozhrešení od hriechov má úmysel oslobodiť aj od cenzúr.
Rozhrešenie: „Milosrdný Boh Otec, ktorý smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna zmieril svet so sebou a zoslal Ducha Svätého na odpustenie hriechov, nech ti službou Cirkvi udelí odpustenie a pokoj a ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov. + V mene Otca i Syna i Ducha Svätého“.
Rozhrešenie od cenzúr (pred absolúciou): „Ja, mocou mne zverenou, oslobodzujem ťa od trestu exkomunikácie (suspenzie, interdiktu) + v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“.
Od irregularity (po rozhrešení, alebo mimo spovede): „Ja, mocou mne zverenou, oslobodzujem ťa od irregularity, do ktorej si upadol. + V mene Otca i Syna i Ducha Svätého“. Spovedník môže absolvovať od upadnutia do nevyhlásenej cenzúry alebo interdiktu, ak je kajúcnikovi ťažko zotrvať v stave ťažkého hriechu za čas potrebný na to, aby kompetentný predstavený urobil opatrenie (tzv. casus urgens). Urobiť treba rekurz, uložiť pokánie, odstrániť pohoršenie a nahradiť škody. (kán. 1357) Kto v spovedi vyznáva, že falošne obvinil nevinného spovedníka pred cirkevnou vrchnosťou zo zločinu navádzania na hriech proti čistote, nesmie sa mu dať rozhrešenie, kým právoplatne neodvolá falošné obvinenie a neprehlási, že je ochotný napraviť prípadné škody. (kán. 982)

V nebezpečenstve smrti moc rozhrešovať:
Ktorýkoľvek kňaz, aj keď nemá právo spovedať, môže rozhrešiť od akýchkoľvek cenzúr a hriechov kajúcnikov, nachádzajúcich sa v nebezpečenstve smrti, aj keď je prítomný schválený kňaz. (kán. 976)
Dišpenzovať v nebezpečenstve smrti môže spovedník od tajných prekážok k prijatiu manželstva pre vnútorné fórum buď v spovedi alebo mimo nej. (kán. 1079 § 3) 
Dišpenzovať: ak sa odhalí prekážka a je všetko na sobáš pripravené a uzavretie manželstva sa bez pravdepodobného nebezpečenstva veľkého zla nemôže oddialiť do vybavenia dišpenzu, keď je prípad tajný, spovedník má moc od všetkých dišpenzabilných prekážok okrem posvätných rádov a verejného doživotného sľubu čistoty v inštitúte pápežského práva. Podobne táto moc platí aj pre konvalidáciu. (kán. 1080)
Rozhrešenie spolupáchateľa v hriechu proti čistote je okrem nebezpečenstva smrti neplatné. (kán. 977)

SPOVEDNÍK AKO OTEC, SUDCA, UČITEĽ, LEKÁR 
Kňaz koná služba dobrého pastiera, milosrdného Samaritána, vysluhuje spravodlivosť a milosrdenstvo. (kán. 978) „Nedostatok ochoty prijať zranené ovečky, či dokonca ísť im v ústrety a priviesť ich naspäť do ovčinca, je bolestným znakom chýbajúceho pastoračného zmyslu u tých, ktorí vďaka kňazskej vysviacke majú v sebe nosiť obraz Dobrého pastiera... Odporúčame najmä viditeľnú prítomnosť spovedníkov... zvlášť pred sv. omšami, ale aj vyjsť v ústrety potrebám veriacich počas slávenia sv. omší, ak sú k dispozícii ďalší kňazi.“ (Misericordia Dei) Spovedník nie je pánom, ale služobníkom Božieho odpustenia, zjednotený s Kristovým úmyslom a jeho láskou. Má sa za penitentov modliť, konať pokánie, zverovať Božiemu milosrdenstvu. Usilovať sa zvlášť zátvrdlivých hriešnikov privádzať k obráteniu a pokániu ako aj nachádzajúcich sa v nebezpečenstve smrti.
Otec. Kňaz je znakom a nástrojom otcovského Božieho požehnania. Sv. Alfonz píše, že spovedník aby mohol plniť úlohu dobrého otca, musí byť plný milosrdenstva. Musí ho prejavovať v prijímaní všetkých. Dobrí spovedníci v srdci objímajú všetkých a radujú sa, že majú podiel na vyslobodení človeka z rúk zlého. Sviatosť pokánia bola ustanovená pre hriešnikov. Dať pocítiť penitentovi lásku, chrániť sa netrpezlivosti, mrzutosti alebo údivu nad hriechmi, ktoré vyznáva. Zdržať sa opravovania u ustráchaných kajúcnikov. Na konci spovede s veľkou vrúcnosťou, vždy s láskou dať poznať penitentovi veľkosť a množstvo jeho hriechov a biedny stav, v ktorom sa nachádzal. Môže si poslúžiť aj slovami závažnými, aby mu pomohol vstúpiť do seba. No má mu dať poznať, že to pochádza zo súcitného milosrdenstva. Toto je cesta záchrany hriešnikov. Keď sa stretnú s prísnym spovedníkom čo jedná tvrdo, majú zo spovede strach, neraz zanechávajú spoveď a sú často stratení. Duchovné otcovstvo je treba uplatňovať voči všetkým a v každej situácii.
Sudca. Boh súdi „podľa pravdy“ (Rim 2,2) hriechy, aby sa kajúcnici mohli znova vrátiť k Nemu a žiť v milosti. Súd je služba nie k zavrhnutiu, ale pre spásu a oslobodenie od hriechu, nie pre trest, ale pre odpustenie, pre rozhodnutie a ponuku lieku.
Spovedník je služobník milosti a odpustenia Božieho, spravodlivosti ospravedlňujúcej. Má sa: 
1. oboznámiť so svedomím penitenta 
2. zhodnotiť jeho disponovanosť 
3. dať alebo zadržať rozhrešenie. 
Ak zistí, že penitent si nedostatočne spytoval svedomie, je povinný pýtať sa ho predovšetkým na hriechy, ktorých sa mohol dopustiť, ich počet a druh. (kán. 979; SpS)
1. Spovedník nech s ním spytuje svedomie podľa prikázaní, pričom nebyť príliš podrobný. 
2. Skúmať jednotlivo hriechy, ako ich vyznáva penitent.
3. O počte ťažkých hriechov na ktoré navykol, ak nevie počet presný, tak aspoň približný, ako často upadol za deň, týždeň, mesiac; brať stav penitenta.
Učiteľ. Úlohou spovedníka je poučiť a napomenúť penitenta. K tomu musí dobre poznať zákon, kto ho nepozná, nemôže ho učiť iných. „Služba viesť iných k večnému životu je umenie umení.“ (sv. Gregor) Sv. František Saleský hovoril, že služba spovedania je najdôležitejšia, pretože cieľom všetkých vied je večná spása, a najťažšia, lebo:
1. úrad spovedať žiada poznanie akoby všetkých vied a umení 
2. morálna veda objíma mnohoraké matérie 
3. konštatuje toľké pozitívne zákony a každý je vážny pre zohľadnenie mnohých prípadných okolností. Pri spovedaní osôb jednoduchých sa potrebuje menej vedy, ako pracovníkov kúrie, obchodníkov, cirkevníkov a podobných. Ľahšie je spovedať na dedine, ako v meste.

Lekár. Obraz lekára a chorého je evidentne biblický. Evanjeliá nám predstavujú Ježiša, ako lekára, ktorý sa obťažil našimi nemocami. Vyznanie hriechov má za svoj model vyjavenie chorôb tela. Chorý živený túžbou po uzdravení ide k lekárovi, aby mu ukázal svoje rany a prijal postup, ktorý mu predpíše. Hriech je choroba a jediný, kto ju môže uzdraviť je Boh. V Ježišovi zničil hriech a pokračuje v jeho ničení v pôsobení Ducha v Cirkvi a vo svete. Kňaz reprezentuje Krista, veľkého divotvorcu a Vykupiteľa, stáva sa lekárom duší. 
Sv. Alfonz píše, že spovedník, aby dobre mohol liečiť penitenta, sa musí informovať o pôvode a príčine všetkých jeho nemocí. Skúma pôvod a vážnosť zla, pýta sa na návyky, príležitosti, okolnosti, aby tak lepšie mohol prispieť k náprave, disponovať k absolúcii a aplikovaniu liekov. Prechádza ku korigovaniu a k napomínaniu. Ako otec s láskou, ktorú majú penitenti cítiť a viazaní ako lekár napomínať ich a usmerňovať. Hlavne tých, ktorí sa spovedajú zriedka a sú obťažení mnohými ťažkými hriechmi. Napomínania spovedníka sú účinnejšie ako homílie. Je lepšie, hovorí sv. František Xaverský, radšej vyspovedať menej a dobre, ako mnohých a zle. Nenáhliť sa ani znepokojovať, venovať každému potrebný čas a pozornosť. Aj keď iní čakajú, alebo odchádzajú, spovedník v tomto prípade je viazaný zodpovedať sa Bohu, či sa tento spovedajúci stratí, a nie druhý. 
Napomenúť penitenta zavinene nevedomého je spovedník povinný ohľadne jeho povinností ako i o zákone prirodzenom alebo pozitívnom. Aplikovať najvhodnejšie lieky pre spásu, uložiť pokánie vhodné ku spáchanému zlu a ktoré bude možné vykonať. Tridentský koncil: majú účasť na vine penitentov spovedníci, ktorí za ťažké prečiny udeľujú ľahučké zadosťučinenia.

Disponovať penitenta k absolúcii je spovedník povinný nakoľko môže. Sprievodca pre spovedníkov pripomína pri spovedaní manželov štyri veci:

1. Príklad Krista, ktorý sa skláňal nad každú biedu a hriech;
2. Múdru zdržanlivosť ohľadne toho aspektu (manželského) mravného života;
3. Pomoc a povzbudenie penitenta, aby mal potrebnú ľútosť a vyznal ťažké hriechy;
4. Rady, ktoré orientujú všetkých stupňovite po ceste svätosti. Ukotviť dôveru v prozreteľnosť a poskytnúť pomoc v skúmaní sa pred Bohom.

Čnosť múdrosti a rozlišovania. Spovedník má byť: vzdelaný, múdry, poznať morálku, iné vedy, uplatňovať múdrosť v radách o konkrétnych rozhodnutiach, v určení vhodných uzdravujúcich prostriedkov a v osobnom správaní k penitentom. Múdrosť darovaná, ale sa aj získava skúsenosťou.
​
Sv. Alfonz konkretizuje v štyroch prípadoch: 
1. pri voľbe mienok 
2. pri oprave spáchaných omylov 
3. v ochrane spovedného tajomstva 
4. pri spovedaní žien a správaní sa k nim.

Rozlišovaním duchov, dôverným poznaním Božieho pôsobenia v duši, odkrýva bratským spôsobom vážnosť nemoci a v sile sviatosti prináša vhodné lieky. „Podľa pravdy a v láske“ (Ef 4,15). Prirodzenosť a druh hriechu proti Božím či cirkevným prikázaniam, proti prirodzenosti; ťažký, ľahký. Aj keď je rozdiel medzi ťažkým a ľahkým hriechom priepastne veľký, nie je vždy ľahké v každom konkrétnom prípade určiť, či hriech je ťažký alebo ľahký. Postupovať opatrne, obozretne, múdro skúmať, pevne postavený na základnom princípe, tiež pre psychologickú posilu a útechu penitenta i spovedníka. Gerson píše, že stratíme každý pokoj svedomia, ak sa presvedčíme, že nie je hriech, čo hriech je a naopak.
Keď sa zdajú objektívne zákony neisté, mravné systémy v tých situáciách formujú úsudok svedomia. „V pochybnosti je možné nasledovať akúkoľvek mienku, ktorá je pravdepodobná.“ (Medina, OP a Suarez, SJ, XVI. stor.) Chceli dať istotu ľuďom v konaní, pozorní na problémy individuálneho svedomia a zdôrazňovali, že sloboda je vlastné a pôvodné dobro človeka. V XVII. stor. sa rozšíril rigorizmus a „pastorálka strachu“ z každodennej skutočnosti a opúšťanie sviatostí.
Na obranu objektívneho poriadku poznáme morálne systémy:
1. absolútny tuciorizmus – vždy sa človek musí pridržiavať zákona, hoci by na strane slobody bol akýkoľvek silný argument; systém zavrhnutý Alexandrom VIII. r. 1690, D 1293;
2. mierny tuciorizmus- pridržiavať sa istejšej stránky v prospech zákona, ak niet pre slobodu „argumentum probabilissimum“;
3. probabiliorizmus– treba dôvod presvedčivejší (probabilior) proti zákonu, aby človek mohol konať;
4. kompenzacionizmus– vyžaduje dostatočný dôvod na použitie pravdepodobnej mienky.

Ďalšie tri systémy kladú dôraz na subjektivitu, ktorá sa vyjadruje v slobode určovať úsudok svedomia, totiž voliť si mienku miernu. Medzi systémami je hlboký rozdiel v chápaní mravného života z hľadiska teologického i antropologického. Sme viazaní mravnou usilovnosťou, konať tak, ako by na mojom mieste konal každý verný Kristov učeník.

1. Laxizmus – z akéhokoľvek nepatrného dôvodu možno nedodržať zákon; zavrhnutý Inocentom XI., D 1153;
2. Probabilizmus – dovolené je nezachovať zákon aj vtedy, keď na strane zákona je silnejší argument ako na strane slobody, len nech je argument na strane slobody vážny a istý, vážny vylučuje ľahkosť a istý vylučuje pochybnosť argumentu; pravdepodobná mienka v prospech konania človeka, „lex dubia non obligat“ = pochybný zákon nezaväzuje; neslobodno však ho použiť tam, kde sa jedná o dosiahnutie cieľa, nielen o morálnu stránku skutku;

3. Ekviprobabilizmus – aby človek nemusel zachovať zákon, musí mať pre slobodu aspoň tak veľký argument, ako na zachovanie zákona, pochybný zákon nezaväzuje. 
Sv. Alfonz Mária de Liguori /1696–1787/ chcel, aby penitenti získali pokoj a istotu. Podarilo sa mu prekonať protichodné systémy koncepciou mravného života, ktorá prekonáva subjektivizmus subjektivitou a objektivizmus objektivitou. Potvrdzuje personalitu, personifikáciu mravného činu. Svedomie a múdrosť sú dary osoby, ktorá sa vyjadruje konaním; dobrota a správny prostriedok. Jeho túžbou bolo urobiť príkazy zrozumiteľné a spoveď radostnou. Riadi sa múdrosťou, pravidlo je prijaté múdro, nie automaticky. Vo svedomí sleduje konkrétnu potrebu osoby, aby mohla rásť v milosti v okolnostiach, v ktorých žije, lebo mienka pravdepodobnejšia alebo istejšia v teórii sa môže stať menej pravdepodobná a spásna v praxi. Zákon, aby zaväzoval, musí byť promulgovaný. Prehlásenie musí byť preto vykonané vo svedomí každého.

EPIKIA: dočasné dišpenzovanie litery zachovania zákona pre lepšie zachovanie jeho ducha.

DUCHOVNÁ TERAPIA
Rozhovor, dialóg v spovedi je podstatnou časťou sviatostného znaku; opravdivý, otvorený s cieľom formovať a vychovávať. Aj spovedník je dialógom vychovávaný. Pravda sa vhodnejšie prijíma v takomto dialógu; kto si je vedomý výchovy, je disponovaný učiť sa a pozorne vníma. Každý objavuje sám seba poznačeného hriechom, potrebuje milosrdenstvo Boha a ľudí, chápe motívy milosrdenstva, odpustenia. Terapeutický rozhovor medzi osobami; spoluzodpovednosť, rozhodovanie, určiť nové smery. Obsah i vzťah, pochopenie, prijatie, osoby rastú v chápaní i prijímaní seba samých i druhých. Konanie spovedníka, slová, úkony majú terapeutickú kvalitu. Empatia, schopnosť vžiť sa, prijať rozpoloženie druhého, úcta a pozitívne hodnotenie druhého rozhoduje aj modulácia hlasu, tón, prostredie, jazykový štýl, podnety. Príležitosť transformácie na hlbinu nielen v slovách, ale aj v činoch, srdečnosť. Spôsoby, ktoré naznačujú prijatie a lásku osobitosť a konkrétnosť. Tón úprimnosti, jednoduchosti, nefalšovanosti, pravosti, prejavenie seba. Boh pôsobí neobmedzene, no podmienky a spôsob vzťahu medzi spovedníkom a penitentom je dôležitý. 
Vzťahy môžu byť: od láskyplnej slobody; cez láskavú kontrolu: ukázať sa horlivý, stimulujúci, direktívny po odióznu kontrolu: byť autoritatívny, znehodnocujúci, trestajúci; či ponechávať slobodu odiózne, javiac sa nepriateľský, neliečiaci, neprítomný.
Penitent reaguje, správa sa k spovedníkovi: v prvom prípade prijíma slobodu srdečne, je priamy, rastie v druhom podriaďuje sa srdečne, má dôveru, učenlivosť, závislosť v treťom podriaďuje sa dotknuto, javí sa pokorene, úslužne, ustrašene, hnevlivo v štvrtom je odbojný, buričský, osamotený, beznádejný, unikajúci.
Duchovné „pôrodníctvo“. Gerson radí spovedníkom vylúčiť výzor na začiatku prísny, tvrdý a náročný, pretože takému správaniu sa ústa hriešnika tvrdošijne hneď zatvoria. Povzbudzovať penitenta a používať všetky pôvaby dobroty a sladkosť Ducha Sv., aby vyšiel krivoľaký had zo svojho brlohu, napodobňujúc obratnosť pôrodnej asistentky. Začať otázkami miernymi a zjavne nepatrnými, múdro stupňovanými, potom pomáhať, podporovať, povzbudzovať penitenta. Začať hovoriť vľúdne, tiež v prípadoch, kedy by si povaha hriechu vyžadovala určitú prísnosť, až dokedy sa nenastolí určitý druh vzájomnej dôvery.
Sv. František Xaverský: ak má penitent zahanbenie zo spovede, uistiť ho že sme mali dočinenia mnohokrát s dušami stratenými; mať svätú odvahu vyznať penitentovi naše biedy i hriechy našej mladosti. Pochopil potrebu vzájomnej komunikácie, ktorá neraz chýba. Kňaz je spoločník láskyplný, chápuci, tiež hriešny, verný, milosrdný. Ak počas spovede horkosť a hanba hriechov zovierajú tak srdce penitenta, že mu blokujú aj jazyk, treba sa dobre chrániť gestám údivu, slovám, alebo vzdychom, ale skôr ukázať výraz láskyplný, výzor pochopenia. Aj keď korene spovede sú horké, jej ovocie je sladké, radostné, užitočné, pokojné, uspokojujúce, radosť ducha.
Spovedník má byť: sladký v napomínaní, vľúdny v kladení otázok, jemný a dobrotivý v počúvaní, múdry v poučovaní, diskrétny v miere pokánia, mierny v trestaní, zbožný, zdvorilý v radách, dobrotivý v absolvovaní.
(sv. Tomáš) Spovedník nech neprijíma penitenta s tvrdosťou. Neukazuje mu smutnú tvár, neobracia sa na neho tvrdými slovami, ale ho povzbudzuje ako otec a podporuje ako pastier; láskavý, disponovaný, ochotný, charitatívny. Otázkami napomáhať penitentovi lepšie vyjadriť viny. Stratégiu má aj počúvanie a kladenie otázok. Užívať sladký liek nežnej exhortácie. Tešiť jeho dušu prijímajúc ho s láskou. A ak ho vidí zaťaženého ťarchou enormného zla, nech sa ho neľaká a nech ho nestraší.

Gerson radí nedívať sa penitentovi do tváre. Srdce plné miernosti, ústa plné mlieka a cukru nikdy nie octu, len olej a med. Sladkosťou sa dosiahne všetko, nič jej neodolá, ale trpkosťou sa všetko kazí.„Na kazateľnici levy, v spovedelnici baránky.“
„Na kazateľnici levy, v spovedelnici baránky.“

Sv. Leopold Mandič priznáva, že odoprel asi dvom penitentom rozhrešenie, bol vtedy mladý a neskúsený spovedník, no neskôr sa mu vždy s Božou pomocou podalo penitenta disponovať k rozhrešeniu. 
Sv. Ján Mária Vianney, patrón farárov a veľký spovedník, sa snažil kajúcnikov disponovať, indisponovaným rozhrešenie neudelil aj viac krát. Priznáva, že veľa spovedí nebolo dobrých. Treba rozlišovať dobrú, kajúcu spoveď a spoveď platnú; taktiež spoveď svätokrádežnú od tej, keď kajúcnik kladie prekážky, nie je disponovaný k rozhrešeniu a preto mu rozhrešenie nemožno udeliť: „Komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20,23)
Odročenie rozhrešenia. Do konca polovice XVII. stor. bola tendencia prevažnej zhovievavosti voči penitentom. Príliš zhovievaví spovedníci však zrádzajú hriešnikov falošným milosrdenstvom, iba zakrývajú rany, ktoré treba bolestivo liečiť. Náplasťou zakrývajú ranu, ktorú bolo treba otvoriť. Ak niet pochybnosti o disponovanosti penitenta a ten si rozhrešenie žiada, nesmie sa mu odoprieť ani oddialiť. (kán. 980) Sv. Alfonz bojuje proti rigorizmu: „múdrou pravdepodobnosťou“ zvážiť ľútosť a predsavzatie, snažiť sa disponovanosť penitenta. Ak nemožno udeliť rozhrešenie, penitenta prepustiť vždy s dobrotou. Spovedník mu dá vedieť i pocítiť, že koná vo vernosti Bohu, sebe i jemu, penitentovi. On je indisponovaný, neschopný odpustenie prijať, spovedník mu je ochotný rozhrešenie vždy dať, ak sa otvorí Božiemu milosrdenstvu. Iná skutočnosť je absolúciu oddialiť, iná je odmietnuť.

PRÍLEŽITOSŤ K HRIECHU
Môže byť blízka, kde upadnutie je vždy časté; vzdialená, pri ktorej sa upadá zriedka; dobrovoľná, ktorú možno ľahko odstrániť; nevylúčiteľná, ktorú nemožno odstrániť bez veľkej škody alebo pohoršenia. Blízka: nemôžu byť absolvovaní, ak nesľúbia, že sa jej vyhnú. Treba oddialiť rozhrešenie tomu, kto nie je rozhodnutý pevne zanechať príležitosti, ktoré ho obyčajne vedú k hriechu. Povinnosťou je utekať od príležitostí, spovedník je najlepší sudca v jednotlivých prípadoch.
Zvykový hriešnik: kto sa spovedá po prvýkrát z hriechu, ktorého sa dopúšťal často.
Recidivista: upadá neustále do toho istého hriechu a spovedá sa, nemôže byť absolvovaný, ak javí iba riadne znaky: ľutuje a hovorí, že sa polepší. Pretože obvyklé konanie a upadnutia bez zlepšenia dávajú veľké podozrenie, že bolesť a prísľub nie sú pravé. Treba pozorovať nápravu, lebo ak je ľahko absolvovaný, nezanecháva hriech a kráča stále v starých návykoch. Treba nejaký znak, pre ktorý možno múdro predpokladať, že vôľa penitenta sa zmenila; stačí múdra pravdepodobnosť o dispozícii bez akéhokoľvek opačného podozrenia.
Znaky mimoriadne: väčšia ľútosť prejavená slovami, alebo slzami; zmenšený počet pádov, alebo ak po spovedi sa zachoval v milosti dlhý čas; usilovnosť pri vyhýbaní príležitostiam; zachovával rady spovedníka; hľadá nové lieky, či prostriedky k vyhnutiu hriechu; sľúbi užívať dané prostriedky; spontánna spoveď, príde dobrovoľne a inšpirovaný božím svetlom prijať božiu milosť; príde pohnutý mimoriadnym impulzom; vyznáva hriechy ťažké, ktoré zamlčoval pre hanblivosť v minulých spovediach; pre napomenutie kňaza prejavuje, že sa mu dostalo nového poznania svojho hriechu, alebo nebezpečenstva svojho zatratenia; pred spoveďou napravil pokazenú česť, krádež, škodu. 
Okolnosti: kto? čo? kde? prečo? ako? kedy? koľkokrát? od koho? Vyznať treba okolnosti, ktoré menia druh hriechu. Nie je povinnosť vyznať tie, čo iba ľahko priťažujú.
Pocit viny a vedomie hriechu. Prvý krok k obráteniu je vedomie hriešnosti a potreby Kristovej milosti, odpustenia, spásy. „Uznať vlastný hriech, ba dokonca ísť ešte viac do hĺbky v úvahe o vlastnej osobnosti – uznať sa za hriešnika, za schopného hriechu a náklonného k hriechu, je nevyhnutný základom návratu k Bohu.“ (ReP 13) Citlivosť pre hriech sa stráca, „sa hriech mylne stotožňuje s chorobným pocitom viny“. (ReP 18) Vedomie hriechu je poznanie teologické, dar Ducha, ovocie uvedomelej viery, vedomie vlastnej hriešnosti, viny, nehodnosti vzhľadom na Boha. Pocit viny je poznanie psychologické, ovocie ľudského vedomia inadekvátnosť vlastného obrazu. Je nekorektné hovoriť o „psychoanalytickej spovedi“, pričom pacient rozpráva svoj stav ťarchy, neprezentuje vinu vo viazaní na hriech, čo necháva svedomie mimo. Pravé svedomie je výrazom rozumnosti a dobroty. Patologický pocit viny nemá objektívny základ, hriech má však mravnú normu ako objektívny základ. Hriech je stanovený skutočnosťou defektu v otvorenosti voči Bohu a iným. Freudova mienka mylne vidí problém viny v termínoch psychických podvedomých mechanizmov.
Úzkostlivým, škrupulantom, sa treba venovať s osobitnou trpezlivosťou, aby prešli ťažké obdobie skúšky správne. Ich spovede sú dramatickým pokusom eliminovať vinu a úzkosť, čo ju sprevádza. Vyjadruje to patologické presvedčenie hriechu a podvedomý pocit viny. Poslať ich k dobrému spovedníkovi, ktorý má dar rozlišovať duchov. Snáď niet človeka, ktorý by škrupulóznym obdobím neprechádzal, čo potvrdzujú najmä svätci. „Vlastnosťou dobrých duší je vidieť previnenie i tam, kde niet previnenia.“ (Sv. Gregor Veľký) Zasvätenie sa Kristovi rukami Panny Márie je účinným prostriedkom zbavenia sa škrupulozity. Ak je oprávnené podozrenie, že je škrupulozita patologická, prípadne ide o obsedantnosť, či inú psychickú poruchu, veľmi citlivo možno navrhnúť aj návštevu odborného lekára. Použiť vedomosti z pastorálnej psychológie, múdra spolupráca spovedníka, psychológa či psychiatra.
ODPUSTKY
Sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Čiastočné oslobodzujú od časného trestu čiastočne; úplné oslobodzujú od časného trestu úplne. Veriaci môže odpustky získať pre seba alebo aplikovať za zosnulých na spôsob prosebnej modlitby. Hriech má dvojaký následok. Ťažký pozbavuje spoločenstva s Bohom, robí neschopným večného života, zasluhuje sa zaň večný trest. Každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie na zemi alebo v očistci. Trest chápať ako vyplývajúci zo samej povahy hriechu. Obrátenie z vrúcnej lásky môže dôjsť až úplného očistenia hriešnika, že nezostane nijaký trest. Odpustenie hriechu má za následok obnovenie spoločenstva s Bohom aj odpustenie večných trestov. Časné tresty za hriech ostávajú. Prijímať ich ako milosť, trpezlivo znášať utrpenia a skúšky, pokojne prijímať smrť, skutkami lásky, modlitbou, kajúcimi skutkami sa zbaviť starého človeka. V spoločenstve svätých svätosť jedného prospieva druhým oveľa viac, než hriech jedného mohol škodiť druhým. Utiekať sa k spoločenstvu svätých umožňuje účinnejšie a skôr sa očistiť od trestov. Duchovné dobrá spoločenstva svätých voláme aj pokladom zásluh Cirkvi: nekonečná a nevyčerpateľná hodnota Kristových zásluh, modlitby a dobré skutky P. Márie a svätých. Odpustky sa získavajú prostredníctvom Cirkvi, ktorá na základe moci zväzovať a rozväzovať, otvára poklad zásluh. Prichádza kresťanovi na pomoc a chce ho aj povzbudiť, konať skutky pokánia, nábožnosti a lásky. Pre duše v očistci, keďže sú členmi spoločenstva svätých, možno získať odpustky. K získaniu odpustkov treba byť v stave milosti aspoň pri ukončení predpísaných úkonov, mať úmysel dosiahnuť ich a splniť uložené úkony v stanovenom čase a nariadeným spôsobom. Tri obvyklé podmienky: sv. spoveď, sv. prijímanie a modlitba na úmysel sv. Otca (aspoň Otče náš). Odpútanosť od náchylnosti aj na všedný hriech je nevyhnutnou podmienkou získať úplné odpustky.
KKC: 1420 – 1498; KKP: 959 – 997
POMAZANIE CHORÝCH
Kristus pomáha človeku zvládnuť chorobu, starobu i smrť, ktoré sú účasťou na jeho kríži. Pomazaním chorých a modlitbou Cirkev odporúča chorých trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby im uľavil a ich spasil, ba ich povzbudzuje, aby sa dobrovoľne spojili s Kristovým utrpením a jeho smrťou, a tak prispeli k dobru Božieho ľudu. Chorý sa spája vo sviatosti s Kristovým utrpením, prijíma milosť, posilu, pokoj, odvahu, neraz stratené zdravie. Treba objaviť zmysel utrpenia, odovzdať sa do Božej vôle. Choroba a utrpenie podrobujú človeka skúške, skusuje svoju bezmocnosť, obmedzenosť, konečnosť, tuší smrť. Môže viesť k úzkosti, dokonca zúfalstvu alebo vzbure proti Bohu. Ale môže tiež človeka urobiť zrelším, privádza ho k hľadaniu Boha, návratu k nemu, k službe Bohu, k posväteniu, k ceste svätosti. Človek SZ prežíva chorobu pred Božou tvárou, roní slzy, vyprosuje si uzdravenie. Choroba sa stáva cestou k obráteniu a Božím odpustením sa začína uzdravenie. Choroba je tajomným spôsobom spojená s hriechom. Trpí i spravodlivý Jób, utrpenie môže byť teda aj skúškou. Izaiáš hovorí o vykupiteľskom význame utrpenia za iných, zvestuje, že pre Sion nadíde čas, keď Boh odpustí každú vinu a uzdraví každú chorobu.
Kristovo milosrdenstvo a uzdravenia sú znamením, že „Boh navštívil svoj ľud“ (Lk 7,16) a Božie kráľovstvo sa priblížilo. Ježiš odpúšťa hriechy, prišiel uzdraviť celého človeka, dušu i telo, je lekár, ktorého potrebujú chorí. Stotožňuje sa so všetkými, čo trpia: „Bol som chorý a navštívili ste ma“. (Mt 25,36) Od chorých často žiada, aby verili. Na uzdravenie používa znaky: slinu, vkladanie rúk, blato a umytie. Chorí sa ho snažia dotknúť, „lebo vychádzala z neho sila, ktorá uzdravovala všetkých“. (Lk 6,19) „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby.“ (Mt 8,17) Neuzdravil všetkých chorých na svete. Nás sa vo sviatostiach „dotýka“, aby nás uzdravoval, každému, kto prijíma sviatosti, pomáha. 
Sňal „hriech sveta“, ktorého je choroba iba následkom. Svojím utrpením a smrťou dal utrpeniu nový zmysel, môže nás urobiť podobnými jemu a spojiť nás s jeho vykupiteľským utrpením. Vyzýva, aby sme vzali na seba svoj kríž a nasledovali ho. Učeníkom dáva účasť na svojej službe uzdravovania: „Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali.“ (Mk 6,13) Zmŕtvychvstalý Pán predpovedá: „V mojom mene... na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú“. (Mk 16,17–18) Duch Svätý dáva niektorým ľuďom charizmu uzdravovania. No nie všetky choroby budú uzdravené. „Na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.“ (Kol 1,24) Cirkev sa stará o chorých a sprevádza ich modlitbou. 
„Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu.“ (Jak 5,14–15)
PRIJÍMATEĽ, MATÉRIA A FORMA
Pavol VI. apoštolská konštitúcia: Obrad pomazania chorých a pastoračná starosť o nich (1972); v rímskom obrade: „Sviatosť pomazania chorých sa udeľuje tým, čo vážne ochoreli, pomazaním na čele a na rukách olivovým alebo podľa okolností iným rastlinným riadne posväteným olejom, pričom sa iba raz hovoria slová: Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní.“ 
Ak kňaz nemá so sebou posvätený olej, posvätí rastlinný olej formulou: „Požehnaj, Pane, tento olej a tohto chorého ktorého ním pomažeme, aby sa mu uľavilo“.
Je určená na posilnenie tých, čo sú skúšaní chorobou. V priebehu storočí sa pomazanie chorých udeľovalo čoraz výlučnejšie v posledných chvíľach života, aj preto dostalo názov posledné pomazanie alebo sviatosť odchádzajúcich (exeuntium). No Cirkev neprestala prosiť Pána, aby chorý znova nadobudol zdravie, ak by to osožilo jeho spáse. 
Vhodný čas na prijatie pomazania chorých: vážna choroba, keď veriaci začína byť pre chorobu alebo starobu v nebezpečenstve smrti. Počas tej istej choroby možno sviatosť opäť udeliť, ak sa choroba zhorší. Ak chorý vyzdravie, v prípade ďalšej ťažkej choroby môže znova prijať pomazanie. Je vhodné prijať pomazanie pred ťažkou operáciou. Udeľuje sa starým ľuďom, keď sa slabosť stupňuje, keď značne upadli na sile aj keď nie sú nebezpečne chorí. Malým deťom vtedy, ak sú schopné pochopiť, že ich sviatosť môže posilniť. 
Vysluhovateľom je biskup alebo kňaz. V prípade nevyhnutnosti stačí jediné pomazanie na čele alebo inej časti tela pri vyslovení úplnej formuly. Pomazanie má vykonať vysluhovateľ vlastnou rukou, ak sa z vážneho dôvodu neodporúča použiť nástroj. (kán. 1000)
Duchovní pastieri nech poučujú veriacich o blahodarných účinkoch sviatosti. Povinnosť a právo vysluhovať pomazanie svojim podriadeným majú všetci kňazi, ktorým je zverená pastoračná starosť o duše. Iní kňazi z rozumného dôvodu s aspoň predpokladaným súhlasom kňaza o ktorom sa hovorí vyššie. Každý kňaz môže so sebou nosiť požehnaný olej. (kán. 1003) 
Pomazanie sa nemá udeliť tým, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu. (kán. 1007)
V pochybnosti, či chorý dosiahol používanie rozumu, či je nebezpečne chorý alebo zomrel, sviatosť pomazania sa má vysluhovať. (kán. 1004) Má sa udeliť chorým, ktorí keby boli pri vedomí, aspoň implicitne by si ju žiadali. (kán. 1006) Chorému, ktorý je v bezvedomí po vzbudení dokonalej ľútosti do ucha kňaz podmienečne udelí rozhrešenie (ak si schopný = si capax es), podmienečne pomazanie chorých a úplné odpustky, pričom sa znamenie kríža robí nad chorým krížom alebo rukou. Formula úplných odpustkov: „Ja, splnomocnený Apoštolskou Stolicou, udeľujem ti úplné odpustky a odpustenie všetkých hriechov. + V mene Otca i Syna i Ducha Svätého“. 
Účinky: osobitný dar Ducha Svätého, ktorý obnovuje dôveru a vieru v Boha a posilňuje proti pokušeniam zlého ducha, t. j. proti pokušeniu malomyseľnosti a úzkosti pred smrťou. Milosť posily, pokoja a odvahy na premáhanie ťažkostí, charakteristických pre ťažkú chorobu alebo stareckú krehkosť. Boh chce priviesť chorého k uzdraveniu duše, ale aj k uzdraveniu tela, ak je to vôľa Božia. Odpustenie hriechov, ak ho chorý nemohol prijať vo sviatosti pokánia: „Ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“. (Jak 5,15) Chorý prijíma silu a dar užšie sa spojiť s Kristovým utrpením, je istým spôsobom posvätený, aby prinášal ovocie pripodobnením sa Spasiteľovmu vykupiteľskému utrpeniu. 
Ekleziálna milosť, tým že sa dobrovoľne spájajú s Kristovým utrpením a smrťou prispievajú k dobru Božieho ľudu. Cirkev oroduje za dobro chorého a chorý prispieva k posväteniu Cirkvi a dobru všetkých ľudí. Opevňuje akoby pevnou hradbou koniec pozemského života na posledné boje. Zaháňa nepokoj z hriechov = remorsus peccatis. Vhodné sláviť napr. pred Veľkou nocou, Vianocami, na deň Preblahoslavenej Panny Márie Lurdskej - 11. II., Svetový deň chorých počas sv. omše. Svätú omšu možno celebrovať i v dome chorého.
Chorí nech si žiadajú kňaza a pripravia sa sviatosti prijať s dobrými dispozíciami. Či sa koná v rodine, v nemocnici, v kostole, pre jedného či viacerých chorých, je liturgickým a spoločným slávením podľa liturgických predpisov. Včas volať kňaza k chorému, neodkladať so zaopatrovaním, vzbudzovať s ním dokonalú ľútosť v nebezpečenstve smrti. Pri zomierajúcom sa modliť odporúčanie duše, s vierou a veľkonočnou nádejou, zapáliť sviecu, zomierajúcemu dať do ruky krížik, ruženec, pokropiť svätenou vodou... Veriaci, zvlášť príbuzní nech povzbudzujú chorých, aby si volali kňaza a prijali sviatosti. V domácnosti treba prikryť stôl bielym obrusom, postaviť naň krížik, sviecu, pohár so svätenou a obyčajnou vodou. Prejaviť poklonu Spasiteľovi vo Sviatosti, s ktorým kňaz udelí prítomným požehnanie. Sviatosť pokánia predchádza sviatosti pomazania, v nebezpečenstve smrti po spovedi kňaz udelí úplné odpustky po vyznaní viery (Krédo alebo odpovediach na otázky vyznania viery podľa Orda), po nich chorý prijme Eucharistiu. Najvyšším zákonom je spása duší = Suprema lex, salus animarum.
V niektorých nemocniciach sú kaplnky, kde možno vysluhovať pomazanie chorých. Informovať farníkov, aby v prípade hospitalizácie vedeli, na koho sa majú obrátiť so žiadosťou o prijímanie sviatostí. Ktorá farnosť či kňaz je zodpovedný za pastoračnú starosť o chorých v nemocnici. Vlastných farníkov, ak si prajú, treba byť ochotný ísť zaopatriť do nemocnice. V nemocnici treba urobiť nástenku prípadne iným spôsobom dať všetkým na známosť, na koho sa majú obrátiť v prípadne zaopatrovania chorých; adresy, mená, telefóny... Tiež zverejniť oznam bohoslužieb v nemocnici: miesto, čas...
Psychicki chorí potrebujú osobitnú starostlivosť i pomoc, podobne aj ich rodiny a príbuzní. Zvlášť ak sú prípady ťažké, či stav je dlhodobý. Možno konzultovať s ošetrujúcimi lekármi, inými odborníkmi či skúsenými kňazmi, ako im čo najlepšie pomôcť.
Eucharistia by mala byť vždy poslednou sviatosťou pozemského putovania, viatikom, (via = cesta) pokrmom na cestu, na prechod do večného života. Je semenom večného života a silou vzkriesenia: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ (Jn 6,54) Sviatosť pokánia, pomazania chorých a Eucharistia ako viatikum sú sviatosťami, ktorými sa končí pozemské putovanie, pripravujú na nebeskú vlasť. „Boh neučinil smrť, ani sa neteší zo záhuby žijúcich“, Kristus premohol smrť a priniesol život. Smrť je dôsledkom hriechu, veľkonočné tajomstvo, ktorým Kristus zvíťazil na ňou, osvetľuje život i smrť. Smrť bola víťazne zničená.
K pastoračnej starostlivosti o chorých patrí i modlitba s nimi a za nich, pomoc, útecha, vypočutie, návšteva kňaza zvlášť na prvé piatky, pred sviatkami, pri iných príležitostiach. Vo farských oznamoch vyhlásiť spovedania k Vianociam, Veľkej noci, prvým piatkom... Zaopatrovanie v jednotlivých prípadoch kedykoľvek. Na fare mať k dispozícii poruke aktovku s olejom chorých i vecami potrenými na zaopatrovanie chorých. Chorých prosiť o modlitbu a obetovanie utrpenia na Bohu milé úmysly. Príbuzných povzbudzovať a pomáhať im vo všestrannej starostlivosti o chorých, pretože aj oni potrebujú pomoc a podporu Cirkvi. Pastoračne využiť na obnovenie a upevnenie viery, odovzdanosť do Božej vôle, sviatostný život, pripomenúť posledné veci človeka, súd, večný život, lásku, modlitbu a obety... 
KKC: 1499 – 1532; KKP: kán. 998 – 1007
SVIATOSTI SLUŽBY SPOLOČENSTVU
Sviatosti služby spoločenstvu (posvätný stav, manželstvo) sú zamerané na spásu iných, prispievajú k osobnej spáse prostredníctvom služby iným. Udeľujú osobitné poslanie v Cirkvi a slúžia na budovanie Božieho ľudu.
POSVÄTNÝ STAV (RÁD), POSVÄTENIE KŇAZSTVA
Posvätný stav (ordo) je sviatosť, vďaka ktorej sa poslanie, ktoré Kristus zveril svojim apoštolom, naďalej vykonáva v Cirkvi až do konca čias. Slovo ordo v rímskom staroveku označovalo občianske stavy, triedy. Ordinatio označuje zaradenie do niektorého stavu (ordo). Dnes je výraz ordinatio vyhradený pre sviatostný úkon, ktorý zaraďuje do biskupského, kňazského a diakonského stavu. Ordinatio sa volá aj consecratio (vysviacka), lebo je vyčlenením a udelením poslania samým Kristom pre jeho Cirkev. 
V SZ ustanovil Boh vyvolený národ ako „kráľovstvo kňazov“ (Ex 19,6), vyhradil si kmeň Léviho na liturgickú službu (Nm 1,48–53). Osobitný obrad posvätil začiatky kňazstva SZ (Ex 29,1–30). Cirkev vidí v Áronovom kňazstve, službe levitov a ustanovení sedemdesiatich starších predobrazy posvätenej služby (ministerium ordinatum) NZ. Všetky tieto predobrazy dosahujú splnenie v Ježišovi Kristovi, ktorý je jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“. (1 Tim 2,5) Melchizedech „kňaz najvyššieho Boha“ (Gn 14,18) sa považuje za predobraz kňazstva Ježiša Krista, „veľkňaza na spôsob Melchizedecha“ (Hebr 5,10), „svätého, nevinného, nepoškvrneného“ (Hebr 7,26), ktorý „jedinou obetou navždy zdokonalil tých, ktorých posväcuje“. (Hebr 10,14)
Jediné Kristovo kňazstvo sa sprítomňuje prostredníctvom služobného kňazstva: „A preto iba Kristus je pravý kňaz, ostatní však sú jeho služobníci.“ (sv. Tomáš) „Je to ten istý Kňaz, Kristus Ježiš, ktorého svätú osobu však zastupuje jeho služobník.“ (Pius XII.) Toto kňazstvo je služobné, úrad ktorý Pán zveril kňazom je služba. Posvätná moc je Kristovou mocou a preto aj jej vykonávanie sa má riadiť príkladom Krista služobníka. „Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom,... Ale túto hodnosť si nik nemôže prisvojiť sám, len ten, koho povoláva Boh.“ (Hebr 5,1,4) Sám Kristus je pôvodcom služby v Cirkvi. On túto službu ustanovil a dal jej moc a poslanie, zameranie a cieľ.
Apoštolom a ich nástupcom zveril poslanie učiť, posväcovať a spravovať (munus docendi, sanctificandi et regendi) v jeho mene a jeho mocou. Posvätný stav je sviatosť apoštolskej služby, služba sa v Cirkvi udeľuje osobitnou sviatosťou. So sviatostnou povahou ekleziálnej služby (ministerium ecclesiale) je vnútorne spätý jej charakter služby (servitium). Služobníci (ministri) sú úplne závislí od Krista, sú Kristovými služobníkmi. Slovo a milosť, ktorých sú služobníkmi, sú Kristove; zveril im ich pre iných, majú sa dobrovoľne stať sluhami všetkých.
Kolegiálny charakter má sviatostná povaha ekleziálnej služby. Ježiš ustanovil Dvanástich ako zárodok nového Izraela a počiatok posvätnej hierarchie. Spoločne boli vyvolení a poslaní. Ich bratská jednota bude v službe bratského spoločenstva všetkých veriacich, bude svedectvom spoločenstva božských osôb. Biskup vykonáva svoju službu v rámci biskupského kolégia v spoločenstve s rímskym biskupom, nástupcom sv. Petra, hlavou kolégia. Kolegiálna povaha biskupského stavu sa prejavuje aj tým, že na vysviacke biskupa majú účasť viacerí biskupi. Vyžaduje sa osobitný mandát (poverenie) rímskeho biskupa, ktorý je zvrchovaným viditeľným putom spoločenstva partikulárnych cirkví v jednej jedinej Cirkvi. Kňazi vykonávajú svoju službu v rámci diecézneho presbytéria pod vedením svojho biskupa. Sviatostná povaha ekleziálnej služby má osobný ráz, hoci služobníci konajú v spoločenstve, konajú vždy osobne. 
Každý je povolaný osobne, v spoločnom poslaní je osobným svedkom, osobne zodpovedný tomu, ktorý dáva poslanie, koná „v jeho osobe“ a pre iné osoby: „Ja ťa krstím...“. Sviatostná služba má osobnú povahu a kolegiálnu formu, ktorá sa realizuje vo vzťahoch medzi biskupským kolégiom a jeho hlavou, Petrovým nástupcom, a vo vzťahu medzi zodpovednosťou biskupa za svoju diecézu a spoločnou starostlivosťou biskupského kolégia o všeobecnú Cirkev. 
Jedine Šimona Pán urobil skalou svojej Cirkvi, dal mu meno Peter. Jemu odovzdal kľúče, jeho ustanovil za pastiera celého stáda. Moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter, bola daná aj kolégiu apoštolov, spojenému so svojou hlavou: „Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mt 18, 18) Toto pastorálne poslanie Petra a ostatných apoštolov patrí k základom Cirkvi. Pokračujú v ňom biskupi pod primátom (prvenstvom) rímskeho pápeža. 
Pápež, rímsky biskup, nástupca sv. Petra je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov a veriacich. Má plnú, najvyššiu a univerzálnu moc nad Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať. Kolégium alebo zbor biskupov má autoritu, iba ak sa chápe spolu s rímskym biskupom ako svojou hlavou. Je aj nositeľom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou, ktorá sa môže vykonávať iba so súhlasom pápeža. Kolégium biskupov vykonáva moc nad celou Cirkvou slávnostným spôsobom na ekumenickom koncile. Jednotliví biskupi sú viditeľným princípom a základom jednoty vo svojich partikulárnych cirkvách. Ich starostlivosť o celú Cirkev, o všetky cirkvi sa má vzťahovať predovšetkým na chudobných, prenasledovaných pre vieru a misionárov. 
Posvätný stav má tri stupne: biskup, kňaz, diakon. Biskup, nástupca apoštolov, má plnosť sviatosti posvätného stavu, plnosť kňazskej sviatostnej moci (ordinovať, svätiť); spolupracovník biskupa, kňaz (presbyter), jeho služba a sviatostná moc (konsekrovať, premieňať a absolvovať, rozhrešovať); diakon je na nižšom stupni hierarchie na ktorého sa vkladajú ruky na službu diakona, sviatostná moc (posluhovať pri slávení Eucharistie, rozdávať ju, asistovať pri uzatváraní manželstva a požehnávať ho, hlásať evanjelium a kázať, predsedať pri pohrebných obradoch a venovať sa rozličným charitatívnym službám). Vysvätení služobníci sa volajú aj klerici. Kristus je pôvodcom služby v Cirkvi, volí si a posiela apoštolov a ich nástupcov ohlasovať vieru a budovať Božie kráľovstvo. Ten, koho posiela Pán, hovorí a koná na základe Kristovej autority. Od neho dostávajú biskupi a kňazi poslanie a schopnosť (posvätnú moc) konať v osobe Krista Hlavy (in persona Christi Capitis), kým diakoni dostávajú silu slúžiť Božiemu ľudu diakoniou (službou) liturgie, slova a kresťanskej lásky v spoločenstve s biskupom a jeho presbytériom (kňazským zborom). 
PRIJÍMATEĽ
Môže byť jedine pokrstený muž. Ježiš si vyvolil mužov a apoštoli urobili to isté keď si vyvolili spolupracovníkov a nástupcov. Cirkev si je vedomá, že je viazaná voľbou samého Pána, preto vysviacka žien nie je možná. Nikto nemá právo prijať sviatosť posvätného stavu, nikto si nemôže tento úrad nárokovať, povoláva doň Boh. Kto si myslí, že v sebe poznáva znaky povolania, má pokorne svoju túžbu predložiť cirkevnej vrchnosti, ktorej patrí zodpovednosť a právo povolať, aby prijal posvätný stav. „Ale biskup musí byť bez úhony, muž jednej ženy,“ (1 Tim 3,2), no v Latinskej cirkvi sa kandidát kňazstva zrieka manželstva, zaväzuje sa k celibátu, k čistote z lásky ku Kristovi a v službe ľuďom, „pre nebeské kráľovstvo“ (Mt 19,12). Po Druhom vatikánskom koncile Latinská cirkev obnovila diakonát ako osobitný a trvalý stupeň hierarchie (východné cirkvi ho nepretržite zachovali). Diakonát môže prijať aj ženatý. Celibát je znakom nového života. Vo východných cirkvách sa biskupi vyberajú jedine spomedzi slobodných; za kňazov a diakonov môžu byť vysvätení aj ženatí muži; kto prijal sviatosť posvätného stavu sa už nemôže oženiť. 
Kňaz sa zaväzuje prilnutiu ku Kristovi a plneniu kňazskej služby. Sľubuje úctu a poslušnosť svojmu biskupovi a jeho nástupcom. Vo vykonávaní kňazskej moci závisí od biskupa. So svojím biskupom tvoria kňazi jedno presbytérium, kňazstvo miestnej cirkvi. Navzájom sú spojení dôverným sviatostným bratstvom. Jednota presbytéria má svoje liturgické vyjadrenie v obyčaji keď pri obrade kňazskej vysviacky po biskupovi vkladajú ruky na hlavu ordinovaného aj kňazi. Pri vysviacke na diakona vkladá ruky iba biskup. Okrem diecéznych kňazov poznáme aj rehoľných, prijali aj rehoľné záväzky a poslanie. 
Vysviacka sa udeľuje vkladaním rúk biskupa na hlavu prijímateľa, viditeľný znak konsekrácie (vysviacky), matéria, s osobitnou konsekračnou modlitbou, forma, ktorá vyprosuje od Boha vyliatie Ducha Svätého a jeho darov primeraných službe, na ktorú je kandidát svätený. Sprievodné obrady vyjadrujú mnohoraké aspekty sviatostnej milosti. Predstavenie a vyvolenie svätenca, príhovor biskupa, otázky svätencovi, litánie k svätým. Pri vysviacke biskupa a kňaza mazanie krizmou, odovzdanie knihy evanjelií, prsteňa, mitry a pastierskej palice biskupovi; odovzdanie patény s hostiou a kalicha s vínom kňazovi; odovzdanie knihy evanjelií diakonovi. Svätenie udeľuje charakter, nezmazateľný znak, preto sa prijíma iba raz. 
Vysviacka sa má konať za čo najväčšej účasti veriacich, prednostne v nedeľu a v katedrále počas slávnostnej omše. Z pastoračných dôvodov sa môže konať aj vo všedné dni a v inom kostole alebo kaplnke. (kán. 1010 – 1011) Pripodobňuje osobitnou milosťou Ducha Svätého svätenca ku Kristovi, aby bol jeho nástrojom pre Cirkev, dáva mu schopnosť konať ako zástupca Krista v trojitom poslaní kňaza, proroka a kráľa. Biskup, hlavný konsekrátor pri biskupskej vysviacke si má za konsekrátorov pribrať aspoň dvoch biskupov ak Apoštolská stolica nedala dišpenz. Je vhodné, aby konsekrovali spolu s nimi všetci prítomní biskupi. (kán. 1014)
Do presbyterátu a diakonátu má byť každý vysvätený vlastným biskupom alebo na základe prepúšťacej listiny iným biskupom. (kán. 1015 § 1) Podriadeného východného obradu môže dovolene svätiť iba s apoštolským indultom. (kán. 1015 §2) Vlastným biskupom na vysviacku diakona diecézneho kléru je biskup diecézy v ktorej má kandidát trvalé bydlisko alebo diecézy kde sa rozhodol zapísať. Pre presbyterskú vysviacku diecézneho kňaza biskup diecézy do ktorej je ordinand inkardinovaný ako diakon. (kán. 1016)
K dovolenosti vysviacky na diakona alebo kňaza sa vyžaduje: náležité vlastnosti podľa úsudku vlastného biskupa alebo kompetentného vyššieho predstaveného; nehatený žiadnou irregularitou a prekážkou; spĺňa normy podľa kán. 1033 - 1039, pobirmovaný (1033); prijatý medzi kandidátov diakonátu či presbyterátu alebo sľubmi začlenený do klerického inštitútu (1034); prijal a vykonával služby lektora a akolytu, medzi udelením akolytátu a diakonátu má uplynúť aspoň pol roka (1035); predložil vyššie spomenutému predstavenému vlastnoručne napísané a podpísané vyhlásenie, že žiada o prijatie posvätného rádu, spontánne a slobodne ho prijme, natrvalo sa oddáva cirkevnej službe (1036); neženatý verejne pred Bohom a Cirkvou podľa predpísaného obradu prevzal záväzok celibátu alebo zložil doživotné sľuby v rehoľnom inštitúte (1037); diakonovi, ktorý odmietne prijať presbyterát nemožno bez príčiny zakázať vykonávanie prijatého posvätného rádu (1038); vykonal päťdňové duchovné cvičenia (1029); doklady podľa kán. 1050: svedectvo o vykonaných štúdiách podľa kán. 1032, ordinand na presbyterát svedectvo o prijatí diakonátu, na diakona svedectvo o prijatí krstu, birmovania, ministériách, ženatý svedectvo o uzavretí manželstva a súhlas manželky; vykonané skrutínium podľa kán. 1051 so svedectvom rektora seminára alebo domu formácie o požadovaných vlastnostiach, o správnej náuke, pravej zbožnosti, dobrých mravoch, jeho schopnosti vykonávať službu, po vyšetrení svedectvo o stave fyzického a duševného zdravia, podľa úsudku diecézneho biskupa alebo vyššieho predstaveného možno použiť aj iné prostriedky ako sú svedecký list, ohlášky alebo iné informácie; podľa úsudku toho istého predstaveného aby bol užitočný pre ministérium Cirkvi. (kán. 1025) 
Kandidát musí požívať úplnú slobodu, každému je zakázané kohokoľvek akokoľvek a z akejkoľvek príčiny nútiť prijať posvätné rády, a kanonicky súceho odrádzať. (kán. 1026) Kandidáti sa majú dôkladnou prípravou formovať (kán. 1027), poučiť o veciach vzťahujúcich sa na rád a jeho záväzky (kán. 1028), majú neporušenú vieru, vedie ich správny úmysel, majú potrebné znalosti, dobrú povesť, neporušené mravy, vynikajú čnosťami a inými fyzickými a duševnými vlastnosťami primeranými prijímanému rádu. (kán. 1029) Požadovaný vek na presbyterskú vysviacku je 25 (dvadsaťpäť) rokov a medzi diakonátom a presbyterátom je odstup aspoň 6 (šesť) mesiacov; určení na presbyterát majú požadovaný vek na diakonát 23 (dvadsaťtri) rokov, neženatý kandidát na trvalý diakonát 25 (dvadsaťpäť) rokov, ženatý 35 (tridsaťpäť) rokov a súhlas manželky. Konferencie biskupov môžu stanoviť vyšší vek. Dišpenz od veku nižší viac než rok požadovanej normy je vyhradený Apoštolskej stolici. (kán. 1031)
Uchádzači o presbyterát môžu byť vysvätení na diakonov až po skončení piateho roku filozoficko–teologických štúdií. Po skončení štúdií sa diakon podľa úsudku biskupa primeraný čas venuje pastoračnej diakonskej službe. Trvalý diakonát sa udeľuje kandidátovi po ukončení formácie. (kán. 1032) Ak biskup pri zvážení všetkých dokladov a dôkazov z istých dôvodov pochybuje o súcosti kandidáta na prijatie posvätných rádov, nesmie ho vysvätiť. (kán. 1052)
IREGULARITY A INÉ PREKÁŽKY 
Trvalá prekážka sa nazýva iregularitou. (kán. 1040) Na prijatie posvätného rádu je iregulárny: trpiaci nejakou formou pomätenosti, psychickou chorobou v dôsledku ktorej znalec usúdi, že je neschopný riadne vykonávať služby; kto sa dopustil deliktu apostázie, herézy alebo schizmy; pokúsil sa o čo i len civilné manželstvo, pričom buď on bol v uzavieraní manželstva hatený manželským zväzkom alebo posvätným rádom, verejným doživotným sľubom čistoty, buď žena bola viazaná platným manželstvom alebo tým istým sľubom čistoty; kto sa dopustil úmyselnej vraždy alebo vykonal potrat s dosiahnutým účinkom a všetci, ktorí mali na tom činnú účasť; kto seba alebo iného vážne a podvodne zmrzačil alebo sa pokúsil o samovraždu; kto vykonal úkon posvätného rádu rezervovaný biskupovi alebo presbyterovi, keď mu tento rád chýbal alebo jeho vykonávanie mu bolo zakázané vyhláseným alebo uloženým kánonickým trestom. (kán. 1041)
Jednoduché prekážky: ženatý muž, ak nie je určený na trvalý diakonát; kto vykonáva úrad klerikom zakázaný podľa kán. 285: čo nie je slušné na ich stav; je klerickému stavu cudzie; úrad spojený s vykonávaním občianskej moci; bez povolenia ordinára nemajú spravovať majetky, ktoré patria laikom, s ktorými je spojené skladanie účtov; zakazuje sa im ručiť bez porady s ordinárom, hoci i vlastným majetkom; majú sa varovať podpisovať zmenky na vyplatenie majetku bez určeného dôvodu; a kán. 286: podnikať alebo obchodovať osobne alebo prostredníctvom iných bez povolenia ordinára. Voľným sa stane zrieknutím úradu a správy majetku, predložením vyúčtovania. Novokrstenec, iba ak sa podľa úsudku ordinára dostatočne neosvedčil. (kán. 1042) „Nemá byť novopokrstený, aby sa nenadúval a neprepadol diablovmu súdu.“ (1 Tim 3,6) Veriaci sú povinní oznámiť ordinárovi alebo farárovi im známe prekážky. (kán. 1043)
Vykonávať posvätné rády je iregulárny (kán. 1044 §1): kto nezákonne prijal posvätné rády a v čase ich prijatia bol irregulárny prijať rády; kto spáchal delikt podľa kán. 1041, bod 2, ak je delikt verejný (apostázia, heréza, schizma); podľa kán. 1041, bod 3 (pokus o hoci len civilné manželstvo...); bod 4 (úmyselná vražda alebo potrat s dosiahnutým účinkom alebo činná účasť na tom); bod 5 (kto seba alebo iného vážne a podvodne zmrzačil alebo sa pokúsil o samovraždu); bod 6 (kto vykonal úkon posvätného rádu rezervovaný biskupovi alebo presbyterovi, keď mu tento rád chýbal alebo jeho vykonávanie mu bolo zakázané vyhláseným alebo uloženým kánonickým trestom).
Vykonávať posvätné rády je pre prekážku hatený (kán. 1044 § 2): kto ich nezákonne prijal hatený prekážkou; kto trpí pomätenosťou alebo inou chorobou psychickej povahy o ktorej hovorí kán. 1041 bod 1, kým mu ordinár po porade so znalcom nepovolí vykonávanie rádu. Neznalosť irregularít a prekážok od nich neoslobodzuje. (kán. 1045) Znásobujú sa z ich rozličných príčin, irregularita z úmyselnej vraždy alebo potratu s dosiahnutým účinkom opakovaním aj tej istej príčiny. (kán. 1046)
Iba Apoštolskej stolici je rezervovaný dišpenz od všetkých iregularít, ak skutok s dosiahnutím účinku bol podaný na súd. Rezervované sú jej aj tieto irregularity a prekážky (kán. 1047): irregularity z verejných deliktov, o ktorých hovorí kán. 1041, bod 2 (apostázia, heréza, schizma) a 3 (pokus o hoci len civilné manželstvo...); verejného alebo tajného deliktu podľa kán. 1041 bod 4 (úmyselná vražda alebo potrat); od prekážky podľa kán. 1042, bod 1 (ženatý muž, ak nie je určený na trvalý diakonát); o ktorých hovorí kán. 1041, bod 3 (pokus o hoci len civilné manželstvo...) len vo verejných prípadoch; kán. 1041 bod 4 (úmyselná vražda alebo potrat) aj v tajných. Ordinár môže dišpenzovať od tých iregularít a prekážok, ktoré nie sú rezervované Apoštolskej stolici. 
V naliehavejších tajných prípadoch, ak sa nemožno obrátiť na ordinára alebo na Apoštolskú Penitenciáriu v prípade iregularít podľa kán. 1041, bod 3 (pokus o hoci len civilné manželstvo...); bod 4 (úmyselná vražda alebo potrat) a ak hrozí bezprostredné nebezpečenstvo veľkej škody alebo zhanobenia dobrého mena, ten, komu iregularita zabraňuje vykonávať posvätný rád, môže ho vykonávať, pričom zostáva povinnosť čím skôr sa obrátiť na ordinára alebo Apoštolskú Penitenciáriu pri zamlčaní mena a cez spovedníka. (kán. 1048)
V žiadosti o dišpenz od iregularít alebo prekážok treba uviesť všetky iregularity a prekážky. Všeobecný dišpenz však platí aj pre tie, ktoré boli dobromyseľne zamlčané s výnimkou iregularít podľa kán. 1041, bod 4 (úmyselná vražda alebo potrat), alebo iných, ktoré boli podané na súd, nie však pre tie, ktoré boli zamlčané zlomyseľne. K platnosti dišpenzu z iregularity vraždy alebo potratu treba uviesť v žiadosti počet deliktov. Všeobecný dišpenz od iregularít a prekážok na prijatie rádov platí pre všetky posvätné rády. (kán. 1049)
Po vysviacke sa zapíšu do osobitnej knihy v kúrii miesta vysviacky mená vysvätených, meno svätiteľa, miesto a dátum vysviacky. Svätiteľ má každému vysvätenému dať hodnoverné svedectvo o vysviacke. Ktorí boli vysvätení biskupom na základe prepúšťacej listiny, majú toto svedectvo predložiť vlastnému ordinárovi, aby sa vysviacka zaznačila do zvláštnej knihy v archíve. Miestny ordinár alebo kompetentný vyšší predstavený o každej vysviacke upovedomia farára miesta krstu, ktorý ju zaznačí do knihy pokrstených podľa kán. 535, § 2.
POVOLANIE
Latinsky: vox - hlas, vocare - volať, vocatio – volanie; volanie niekoho a volanie na niečo. Boh nás stvoril pre seba, on nás oslovuje, volá, povoláva k sebe. Všetci máme jediné povolanie: nasledovať Krista. Má rôzne podoby. Jednotlivec má toto povolanie odhaľovať a prijímať; povolanie na životný stav: manželstvo, kňazstvo, rehoľný stav, slobodný pre Božie kráľovstvo. „Životný stav je istý, stály spôsob žitia.“ (sv. Tomáš) „Dobré povolanie nie je nič iné, ako pevná a konštantná vôľa, ktorou má povolaná osoba slúžiť Bohu spôsobom a na mieste, ktorým jeho božská majestátnosť povoláva.“ (sv. František Saleský) 
Výraz povolanie je obyčajne rezervovaný zvláštnemu stavu, ktorým je „dokonalosť evanjeliových rád“, povolanie, ktorému hovoríme duchovné, na duchovný stav, kňazské a rehoľné. Povolanie je darom Ducha v Cirkvi, deje sa v nej a prostredníctvom nej, ona je nástrojová príčina. „Sú povolaní Bohom tí, čo sú povolaní zákonitými ministrami Cirkvi.“ (Rímsky katechizmus) „Treba tvrdiť, že všetko je poddané Božskej prozreteľnosti, nie iba všeobecne, ale aj v každom detaile.“ (sv. Tomáš)
Cirkev je povolaním na základe jej pôvodného ustanovenia a aj sama prináša povolania. „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“ (Lk 10,2) Sám Kristus nám prikazuje modlitbu za kňazské povolania. „Bratia, veľa sa modlite za duchovné povolania a budete prekvapení, akých ľudí si Boh bude vedieť uloviť pre seba.“ (sv. Bernard) Cirkev sa stará o pastoráciu povolaní. Nedeľa Dobrého pastiera, Misijná nedeľa, Zelený štvrtok, deň otvorených dverí v seminári, sú zvlášť jedinečnými príležitosťami pre vzbudenie záujmu o povolania a skúmania koho Pán volá. Všímať si, objavovať a podporovať rast povolaní je úlohou Božieho ľudu, osobitne pastierov. Kňaz má mať starosť o nových budúcich kňazov. Otec povoláva cez Syna vo Svätom Duchu. „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás, a ustanovil som vás, aby ste šli a prinášali ovocie a vaše ovocie aby ostalo.“ (Jn 15,16) „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ (Mt 4,19) „Dar povolania je Božím tajomstvom, ktoré sa vyjadruje prostredníctvom hlasu, ktorý má zvláštny, tajomný, ale nezameniteľne vážny a mierny, jemný a mocný prízvuk, ktorý zároveň pozýva i rozkazuje a hovorí: Poď a nasleduj ma.“ (Pavol VI.)
Cirkev vyžaduje pravý úmysel a schopnosti. Pravý úmysel je dispozícia dať svoj život v znalosti veci, aby splnil to, čo Cirkev žiada od svojich kňazov. Schopnosťami sú vlastnosti, predpoklady, dary, zvyčajne rodinný kontext, psychické, fyzické, mravné, náboženské dispozície. Aj keď nemožno očakávať, že všetky vlastnosti budú dokonalé, pre každú základnú schopnosť existuje prah, pred ktorým nemožno rozumne predpokladať povolanie. Nedostatky v jednej oblasti sa musia kompenzovať vyššími kvalitami v ostatných. Nežiada sa napr. výnimočný intelekt, treba sa ubezpečiť, že môžu dobre vykonať štúdiá a najmä že disponujú mentálnou správnosťou (zdravý rozum a úsudok). 
Medzi duchovné a náboženské dispozície patrí poddajnosť, ochota žiť „závisle“, na vôli Božej, vedieť sa prispôsobiť nariadeniam; sociabilita (kolegiálnosť), schopnosť integrovať sa normálne do spoločného života, efektívne sa zúčastňovať života skupiny, byť súdržný s komunitou; veľkodušnosť, ochota stále sa prekonať, oddať sa iným, obzvlášť zrieknuť sa ľudskej lásky. Vhodným znakom je istá náklonnosť pre božské veci, pravidelné pristupovanie k sviatostiam, zdravá oddanosť P. Márii, apoštolská horlivosť. 
Povinnosťou každého je poznávať sa, prijímať sa, objavovať svoje povolanie. Zárodok povolania sa rozvíja výchovou. Človek sa rodí k duchovnému životu, ochotný zachovávať Boží poriadok, všetky príkazy, ide o mravnú zrelosť. Nájsť svoju jednotnosť, prírodu podriadiť duchu. Volanie milosti nadobudlo formu pozvania úplne sa oddať Bohu a Cirkvi. Otázka povolania prichádza vo väčšine prípadov pred 13. rokom veku (70 %). Úmysel ostáva, ale dôvody sa vekom menia a vyvíjajú. Pripraviť pôdu povolaniam znamená predovšetkým pomôcť im objaviť Ježiša Krista, živého osobného Boha. Tento osobný a živý kontakt treba pomáhať udržiavať a rozvíjať. Medzi nebezpečenstvá patrí upätosť na city v náboženskom živote. Pomôcť im kráčať cestou vernosti aj v suchote, neupadnúť do zmätku, nezriekať sa príklonu k čistej viere a osobnej láske: „Kto ma miluje, zachová moje slová“. Potreba úplnej oddanosti Kristovi a Cirkvi sa spresní, ujasní, prejaví.
Usilovať sa objaviť „znaky povolania“. Podstatným znakom je božia vôľa, milosť, ktorá pozýva človeka a umožňuje mu vôľu totálne napodobňovať Krista. Vo svetle viery sa snažiť interpretovať udalosti, fakty. „Táto dispozícia ku posvätným funkciám je dokázaná menej vnútorným povolávaním svedomia alebo citovou atrakciou – ktoré môžu niekedy chýbať – než pravým úmyslom ašpiranta na kňazstvo, úmyslom spojeným týmto celkom telesných a duševných vlastností, ktoré ho činia schopným pre tento stav.“ (Pius XII.)
Chcieť sa rozhodnúť znamená vybrať medzi možnými eventualitami tú, ktorú splní proti iným, ktoré ho pozývajú. Meria obeť s ktorou bude treba súhlasiť, aby vylúčil možnosti, ktoré opúšťa. Trápeným pochybnosťami odporúčať modliť sa, premýšľať, konzultovať so skúseným duchovným otcom, diskutovať o vlastných úvahách. Prisľúbiť modlitbu. Rozhodnutie musí slobodne urobiť volaný. Ak spoznáva povolanie, veľkodušným pohybom duše odpovedá na pozvanie milosti aktom lásky: áno. Je to obetovanie celého seba. Ak badať predpoklady, možno dotyčnému predostrieť možnosť povolania v klíme veľkej slobody. Povolanie sa stráca, pretože dotyčný chce, čo nemôže, alebo nechce, čo môže. Poznatky psychológa nie sú bez povšimnutia, no vyjadriť sa o povolaní nemôže psychológ, táto úloha patrí zodpovednému predstavenému. Povolanému niekedy sťažuje životnú cestu odpor príbuzných, vtedy veľmi potrebuje pomoc, zvlášť kňaza. 
Úlohou spovedníka a vodcu je pomáhať, aby vedený vzal na seba rozhodnutie svedomia. Prijať toho, kto nemá povolanie, potrebné dispozície, je krivdou voči Bohu, voči nemu i tým, ku ktorým by bol poslaný. Farské spoločenstvo má hľadieť na seminaristu ako na svojho, podporovať ho láskou a modlitbou. Farár nech je mu všestranne nápomocný. Seminarista je protagonistom svojej formácie. Formátor – vychovávateľ uľahčuje kontakt, komunikáciu rozpoznávajúcej osoby s Bohom; nie je pasívny, je zaangažovaný, pomáha, slúži. Po vysviacke kňaz pokračuje vo formácii zvanej permanentná.
ENCYKLIKA SACERDOTALIS CAELIBATUS (1967) 
Pavol VI. encyklikou potvrdil jestvujúci zákon o celibáte, ktorý má posvätnému služobníkovi pomáhať v jeho výlučnej, trvalej a úplnej voľbe jedinej a najvyššej lásky ku Kristovi a účasti na Božom kulte a na službe Cirkvi a má charakterizovať jeho životný stav. (14) ´Druhý vatikánsky koncil o trvalej zdržanlivosti vyhlásil, že „povaha kňazstva si ju síce sama osebe nevyžaduje, ako je zjavné z praxe prvotnej Cirkvi a z tradície východných cirkví“, ale ten istý posvätný koncil neváhal slávnostne potvrdiť starý, posvätný, blahodarný zákon o kňazskom celibáte, pričom uvádza aj dôvody.´ (17)
Hovorí o „mnohostrannej vhodnosti“ celibátu pre Božích služobníkov. (18) Kristov služobník má v Kristovi priamy vzor a najvyšší ideál. Kristus zostal po celý svoj život v stave panenstva, čo znamená jeho úplné odovzdanie sa službe Bohu i ľuďom. (21) „Niet nikoho, kto pre Božie kráľovstvo opustí dom alebo ženu alebo bratov alebo rodičov alebo deti, aby nedostal oveľa viac v tomto čase a v budúcom veku večný život.“ (Lk 18,29–30) „Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo.“ (Mt 19,12)
Celibát u kňaza zodpovedá maximálnej účinnosti a najlepšiemu psychologickému a citovému prístupu v neustálom uskutočňovaní dokonalej lásky keď ide o potreby druhých a zjavne mu zaručuje väčšiu slobodu a disponibilitu v pastoračnej službe. (32) Dar zdržanlivosti pre Božie kráľovstvo je „osobitným znakom nebeských dobier“. (34) Na východe i západe bola u posvätených služobníkov rozšírená prax dobrovoľného celibátu. (35) Západná Cirkev už od začiatku 4. stor. upevnila, rozšírila a schválila túto prax. Povinnosť celibátu slávnostne uzákonil Tridentský koncil a napokon bola prijatá do KKP. (36) Úbytok kňazských povolaní treba hľadať najmä: v strate alebo oslabení zmyslu pre Boha a pre posvätno u jednotlivcov i v rodinách, v strate úcty k Cirkvi ako ustanovizni spásy. (49) „Pravým a hlavným dôvodom posvätného celibátu je – ako sme už povedali – voľba vnútornejšieho a úplnejšieho osobného vzťahu k tajomstvu Krista a Cirkvi pre dobro celého ľudstva.“ (54)
Kňazská čnosť je majetkom celej Cirkvi, nie je to ľudské bohatstvo a sláva. Prináša úžitok a buduje celý Boží ľud; zodpovednosť za čnosť kňazov; modlitba za povolania. Láskou, priateľstvom a spoluprácou im poskytnúť posilu, povzbudzovať ich prekonávať ťažkosti. Obrátiť pohľad na Matku Ježiša a Cirkvi, pannu a matku s prosbou o orodovanie za katolícke kňazstvo. V dramatickom nedostatku kňazov proklamujeme svoju nádej, lebo Boh všetko môže.
KKC: 1533 – 1600; KKP: kán. 1008 – 1054; Pastores dabo vobis
MANŽELSTVO
Biblia začína opisom stvorenia muža a ženy na Boží obraz a podobu a končí opisom Baránkovej svadby. Boh stvoril človeka ako muža a ženu. Manželstvo je Božia ustanovizeň. Manželskou zmluvou muž a žena vytvárajú medzi sebou celoživotné láskyplné spoločenstvo, zamerané svojou prirodzenou povahou na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí. Boh je láska a stvoril človeka na svoj obraz, z lásky a pre lásku. „Boh ich požehnal a povedal im: Ploďte a množte sa a naplňte zem. Podmaňte si ju.“ (Gn 1,28) „Nie je dobre byť človekovi samému... Preto muž opustí svojho otca a svoju matku a priľne k svojej manželke a budú jedným telom.“ (Gn 2,18.24) Prvý hriech má následky aj na spoločenstve muža a ženy, ich vzťahy sa narušili. Aby sa rany po hriechu vyliečili, muž a žena potrebujú pomoc milosti. Bolesti pôrodu a práca v pote tváre sú aj prostriedkami, ktoré obmedzujú zhubné následky hriechu. Manželstvo pomáha prekonávať uzatváranie sa do seba, otvárať sa druhému, vzájomne si pomáhať a darovať sa.
Láska manželov aj dobro detí svojou povahou vyžaduje jednotu a nerozlučiteľnosť. Plodnosť manželskej lásky sa rozširuje aj na ovocie mravného, duchovného a nadprirodzeného života skrze rodičovskú výchovu; oni sú prvými a hlavnými vychovávateľmi svojich detí a svedkami viery. Polygamia (mnohoženstvo) je v rozpore s manželskou láskou, ktorá je jediná a výlučná. Manželská láska vyžaduje neporušiteľnú vernosť, vyplýva to z daru seba samých, ktorým sa manželia odovzdávajú jeden druhému. Najhlbším dôvodom je vernosť Boha svojej zmluve a vernosť Krista svojej Cirkvi. Boh nás miluje definitívnou a neodvolateľnou láskou. Zmluva Boha s Izraelom ako obraz výlučnej a vernej manželskej lásky pripravuje chápať jednotu a nerozlučnosť manželstva. Mnohoženstvo patriarchov a kráľov sa výslovne neodmieta. Pre tvrdosť srdca Mojžiš dovolil prepustiť manželku. Knihy Rút a Tobiáš podávajú vznešené chápanie manželstva, vernosti a nežnosti manželov. Pieseň piesní vyjadruje ľudskú lásku, ktorá je odbleskom Božej lásky „silnej ako smrť“. (Pies 8,6) „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“ (Mt 19,6) Manželskú zmluvu povýšil Kristus medzi pokrstenými na sviatosť. Kristova prítomnosť na svadbe v Káne je predpoveďou, že manželstvo bude znakom Kristovej prítomnosti. „Muži, milujte svoje manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil.“ (Ef 5,25–26) Už od začiatku boli v Cirkvi muži a ženy, ktorí sa zriekli veľkého dobra manželstva, aby sa starali o veci Pánove a usilovali sa mu páčiť (por. 1 Kor 7,32). 
Sviatosť manželstva sa slávi počas sv. omše, môže sa aj mimo. V Eucharistii sa uskutočňuje pamiatka Novej zmluvy, ktorou sa Kristus navždy spojil so svojou milovanou nevestou, za ktorú vydal seba samého. Účasťou na Kristovom tele a krvi sú jedno v Kristovi. Budúci manželia sa pripravia na slávenie manželstva prijatím sviatosti pokánia, možno ich však sobášiť aj bez toho, že by prijali pokánie a Eucharistiu. (kán. )
Manželia si navzájom vysluhujú sviatosť manželstva tým, že pred Cirkvou vyjadria svoj súhlas. Forma je manželský súhlas; spočíva v ľudskom úkone, ktorým sa manželia navzájom odovzdávajú a prijímajú: „Beriem si teba... za manžela (manželku)“; a „Sľubujem, že ti budem verným manželom (manželkou)“. Nachádza svoje zavŕšenie v tom, že sa stávajú „jedným telom“. (Gn 2,24) Matériou sú muž a žena, ktorí sa jeden druhému navzájom darujú, darujú si právo ma manželský život. „Muž nech plní povinnosť voči manželke a podobne aj manželka voči mužovi. Žena nemá moc nad svojím telom, ale muž; podobne ani muž nemá moc nad svojím telom, ale žena. Neodopierajte si jeden druhému, iba ak na čas so vzájomným súhlasom, aby ste sa mohli venovať modlitbe, a opäť buďte spolu, aby vás satan nepokúšal pre vašu zdržanlivosť.“ (1 Kor 7,3–5) 
Prisľúbenie manželstva zvané zásnubami sa riadi partikulárnym právom podľa predpisov Konferencie biskupov. Z prisľúbenia manželstva nevzniká právo žalobou vymáhať slávenie manželstva, vzniká však právo vymáhať náhradu škôd, ak je povinnosť náhrady. (kán. 1062) Kto nebol pobirmovaný, ak je to možné bez veľkej ťažkosti, má pred sobášom prijať sviatosť birmovania. (kán. 1065) Konferencia biskupov má stanoviť normy, týkajúce sa skúšky snúbencov, ohlášok, prostriedkov na vykonanie zisťovaní. (kán. 1067)
V nebezpečenstve smrti, ak nemožno mať iné dôkazy a niet protikladných dôvodov, stačí tvrdenie sobášiacich sa, v prípade potreby aj pod prísahou, že sú pokrstení a nezdržiava ich nijaká prekážka. (kán. 1068) Všetci veriaci sú povinní oznámiť prekážky farárovi alebo ordinárovi. (kán. 1069)
Nik nemá bez dovolenia ordinára asistovať, okrem prípadu nevyhnutnosti, pri uzavieraní manželstva: potulných; ktoré nemožno podľa normy občianskeho zákona uznať alebo sláviť; kto má prirodzené povinnosti voči inej stránke alebo voči deťom, pochádzajúcim z predchádzajúceho spojenia; kto všeobecne známym spôsobom zavrhol katolícku vieru; kto je postihnutý cenzúrou; neplnoletého, keď rodičia o tom nevedia alebo sú rozumne proti sobášu; cez zástupcu o ktorom hovorí kán. 1105. (kán. 1071) Za verejnú sa pokladá prekážka, ktorú je možno dokázať na verejnom fóre; ináč je tajná. (kán. 1074)
Platné sú iba tie manželstvá, ktoré sa uzavierajú pred miestnym ordinárom alebo farárom, alebo kňazom či diakonom, ktorých delegoval jeden z nich, ako aj pred dvoma svedkami; pri zachovaní cirkevných predpisov a neporušení výnimiek, o ktorých sa hovorí v kán. 144, 1112 § 1, 1116 a 1117 § 1 – 2. (kán. 1108) Vo Východných cirkvách sú svedkami manželského súhlasu biskupi alebo kňazi, ale pre platnosť manželstva je potrebné aj ich požehnanie. Muž môže uzatvoriť manželstvo po dovŕšení šestnásteho (16) roku a žena po dovŕšení štrnásteho (14), musia byť pokrstení a slobodní. Byť slobodní znamená nepodliehať prinúteniu a nemať prekážky zo strany prirodzeného alebo cirkevného práva. Od niektorých prekážok nemožno dišpenzovať, od niektorých možno dostať dišpenz od cirkevnej vrchnosti.
ZNEPLATŇUJÚCA PREKÁŽKA
Je tá, ktorá robí osobu nespôsobilou na platné uzavretie manželstva. (kán. 1073) Predchádzajúca a trvalá impotencia buď absolútna alebo relatívna zneplatňuje manželstvo. Ak prekážka impotencie je pochybná z právnej alebo skutkovej pochybnosti, uzavretiu manželstva netreba prekážať ani manželstvo vyhlásiť za nulitné, kým pochybnosť trvá. Neplodnosť nezakazuje ani nezneplatňuje manželstvo pri zachovaní kán. 1098. (kán. 1084)
Neplatne sa pokúša o manželstvo ten, kto je viazaný zväzkom predchádzajúceho manželstva, hoci nedokonaného (kán. 1085); kto prijal posvätný rád (kán. 1087), koho viaže verejný doživotný sľub čistoty v rehoľnom inštitúte. (kán. 1088)
Únos, raptus; medzi mužom a unesenou alebo zadržiavanou ženou so zámerom uzavrieť s ňou manželstvo nemôže existovať nijaké manželstvo, ak si neskôr oddelená od únoscu na slobodné a bezpečné miesto, slobodne nezvolí manželstvo. (kán. 1089)
Zločin, crimen; kto so zámerom uzavrieť manželstvo s istou osobou spôsobí smrť svojej alebo jej manželskej stránke, sa o toto manželstvo pokúša neplatne. Tak isto tí, ktorí vzájomným fyzickým alebo morálnym pričinením spôsobili smrť manželskej stránke. (kán. 1090) 
Pokrvenstvo; v priamej línii pokrvnosti je manželstvo neplatné medzi predkami a potomkami tak zákonnými ako aj prirodzenými. V bočnej línii je neplatné až do štvrtého stupňa vrátane. Prekážka sa neznásobuje. Nikdy sa nemá dovoliť manželstvo, ak je pochybnosť, či stránky sú pokrvné v priamej línii alebo v druhom stupni bočnej línie. (kán. 1091) 
Švagrovstvo v priamej línii zneplatňuje manželstvo v každom stupni. (kán. 1092) Prekážka verejnej mravopočestnosti zneplatňuje manželstvo v prvom stupni priamej línie. (kán. 1093) 
Manželstvo nemôžu platne uzavrieť spojení zákonným príbuzenstvom, pochádzajúcim z adopcie v priamej línii alebo v druhom stupni bočnej línie (kán. 1094); adopcia sa dá zrušiť, čím prekážka zanikne. 
Uzavrieť manželstvo sú neschopní tí, ktorým chýba dostačujúce používanie rozumu; majú vážny nedostatok rozoznávacieho úsudku ohľadne podstatných manželských práv a povinností; z dôvodov psychickej prirodzenosti nedokážu vziať na seba podstatné záväzky manželstva. (kán. 1095)
Uzatvárajúcim stránkam musí byť známe, že manželstvo je trvalé spolunažívanie muža a ženy, zamerané na plodenie detí sexuálnou súčinnosťou. (kán. 1096) Omyl v osobe robí manželstvo neplatným; omyl vo vlastnosti osoby nerobí manželstvo neplatným ak táto nie je priamo a zásadne chcená. (kán. 1097) Oklamaný podvodom vykonaným na získanie súhlasu ohľadne vlastnosti, ktorá svojou prirodzenosťou môže ťažko narúšať manželské spolunažívanie, uzaviera neplatne. (kán. 1098) Ak stránka, alebo obidve, pozitívnym úkonom vôle vylučujú samé manželstvo, jeho podstatný prvok alebo vlastnosť, uzavierajú neplatne. (kán. 1101) Manželstvo s podmienkou vzťahujúcou sa na budúcnosť nemožno platne uzavrieť; uzavreté s podmienkou vzťahujúcou sa na minulosť alebo prítomnosť je platné alebo nie, ak to, čo je predmetom podmienky jestvuje alebo nie, avšak možno ju pripojiť len s písomným povolením ordinára. (kán. 1102) Neplatné je manželstvo uzavreté pod nátlakom alebo z veľkého strachu. (kán. 1103) 
Stránky musia byť prítomné osobne alebo cez zástupcu; súhlas vyjadrujú slovami, ak nemôžu hovoriť, rovnocennými znakmi. (kán. 1104) Zástupca musí mať zvláštny mandát na uzavretie manželstva s určitou osobou; bol určený samým mandantom a svoju úlohu plní osobne. Mandát musí byť podpísaný mandantom a spĺňať všetky náležitosti podľa kán. 1105. Manželstvo možno uzavrieť cez hodnoverného tlmočníka. (kán. 1106)
Miestny ordinár a farár môžu kňazom a diakonom delegovať splnomocnenie asistovať pri uzavieraní manželstva v rámci svojho územia. (kán. 1111) Treba zabezpečiť všetko, čo stanovuje právo na dokázanie slobodného stavu. (kán. 1113 – 1114) Manželstvá sa majú sláviť vo farnosti, v ktorej jedna z uzavierajúcich stránok má trvalé alebo prechodné bydlisko alebo sa tam mesiac zdržiava; potulný vo farnosti kde sa skutočne zdržiava. S povolením vlastného ordinára alebo farára sa môžu sláviť inde. (kán. 1115)
Ak nemôže byť kompetentný asistujúci bez veľkej ťažkosti prítomný alebo sa k nemu nemožno dostať, platne a dovolene sa uzatvára manželstvo len pred samými svedkami v nebezpečenstve smrti; mimo nebezpečenstva smrti, len keď sa rozumne predvída, že tento stav potrvá jeden mesiac. Ak je k dispozícii iný kňaz alebo diakon, musí byť prizvaný. (kán. 1116) Manželstvo katolíkov s kresťanmi sa má sláviť vo farskom kostole; s dovolením ordinára alebo farára v inom kostole alebo kaplnke; na inom vhodnom mieste s dovolením ordinára. Katolíka s nepokrstenou stránkou v kostole alebo na inom vhodnom mieste. (kán. 1118)
„Nulita manželstva“ značí vyhlásiť, že manželstvo nikdy nejestvovalo z dôvodov, ktoré robia manželstvo neplatným a neuskutočneným od začiatku. Cirkev to robí po preskúmaní prípadu kompetentným cirkevným súdom. Manželstvo má priazeň práva; preto v pochybnosti treba trvať na platnosti, kým sa nedokáže opak. (kán. 1060) V prípade nulity sa zmluvné strany môžu zosobášiť, ale sú povinné plniť prirodzené záväzky vyplývajúce z predchádzajúceho spojenia. Neplatné manželstvo sa nazýva putatívne (domnelé), ak bolo slávené aspoň jednou stránkou dobromyseľne, kým obidve stránky nenadobudnú istotu o jeho nulite. (kán. 1061)
Fyzická rozluka: Cirkev ju umožňuje v situácii, ak manželské spolužitie je nemožné, no stále povzbudzuje manželov k zmiereniu. Manželstvo však naďalej trvá a nemôžu uzavrieť nový zväzok. „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí muža a vydá sa za iného, cudzoloží.“ (Mk 10,11–12) Nástojčivo sa odporúča manželskej nevinnej stránke odpustenie cudzoložstva, predsa má právo prerušiť manželské spolunažívanie, ak vinu mlčky alebo výslovne neodpustila, ak s cudzoložstvom nesúhlasila, nedala naň príčinu alebo aj sama nespáchala cudzoložstvo. Tichým odpustením sa rozumie, ak nevinná stránka po tom, čo sa o cudzoložstve dozvedela, sa s druhou stránkou manželskou náklonnosťou stýkala; prezumuje sa, ak počas 6 mesiacov zachovávala manželské spolunažívanie, ani sa neurobil rekurz na cirkevnú či občiansku vrchnosť. Ak nevinná stránka prerušila manželské spolunažívanie, má do 6 mesiacov predložiť kauzu kompetentnej cirkevnej vrchnosti, ktorá posúdi, či nevinnú stránku privedie k odpusteniu alebo odlúčenie predĺži nastálo. (kán. 1152) Ak niektorý z manželov vytvára veľké nebezpečenstvo pre dušu alebo telo druhej stránky či detí, alebo ináč veľmi sťaží spoločný život, poskytuje druhej stránke zákonný dôvod na odstúpenie na základe dekrétu ordinára, ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania, aj na základe vlastného rozhodnutia. Vo všetkých prípadoch po zaniknutí dôvodu odlúčenia treba obnoviť manželské spolunažívanie, ak cirkevná vrchnosť nestanovuje ináč. (kán. 1153) Po stanovení odlúčenia sa treba vždy postarať o materiálne zabezpečenie a výchovu detí. (kán. 1154)
Kňaz (diakon), ktorý asistuje pri slávení manželstva, prijíma v mene Cirkvi súhlas manželov a udeľuje im požehnanie. Prítomnosť jeho i svedkov vyjadruje, že manželstvo je ekleziálnou skutočnosťou. Cirkev vyžaduje cirkevnú formu uzavretia manželstva od svojich veriacich z týchto dôvodov: sviatostné manželstvo je liturgický úkon, preto sa má sláviť vo verejnej liturgii; uvádza do cirkevného stavu (ordo), vytvára práva a povinnosti v Cirkvi medzi manželmi a voči deťom; je potrebné, aby bola istota o uzavretí manželstva (odtiaľ povinnosť mať svedkov); verejný ráz súhlasu chráni daný manželský súhlas a pomáha zostať mu verným.
ÚČINKY SVIATOSTI MANŽELSTVA 
Medzi manželmi vzniká trvalý, doživotný a výlučný zväzok, manželia sú posilnení a akoby posvätení na povinnosti a dôstojnosť svojho stavu. Manželský zväzok ustanovil sám Boh, preto uzavreté a manželským úkonom zavŕšené manželstvo (matrimonium ratum et consummatum) medzi pokrstenými nemôže byť nikdy rozviazané nijakou ľudskou mocou okrem smrti. (kán. 1141) Nedokonané môže rozviazať Rímsky veľkňaz z oprávneného dôvodu na žiadosť aspoň jednej stránky, hoci druhá je proti tomu. (kán. 1142) Milosť vlastná sviatosti manželstva je určená na zdokonaľovanie lásky manželov a na posilňovanie ich nerozlučiteľnej jednoty. Ňou si v manželskom živote, v prijatí a výchove detí navzájom pomáhajú k svätosti. Obaja manželia majú rovnakú povinnosť a právo vo všetkom, čo súvisí so spoločenstvom manželského života. (kán. 1135) Rodičia majú veľmi vážnu povinnosť a prvotné právo, aby sa starali o telesnú, spoločenskú, kultúrnu, mravnú a náboženskú výchovu detí. (kán. 1136)
Zákonité sú deti, ktoré sa počali alebo narodili v platnom alebo putatívnom manželstve. (kán. 1137) Otcom je ten, koho za takého označuje zákonný sobáš, ak sa zjavnými argumentmi nedokáže opak. Prezumuje sa, že zákonité sú deti narodené aspoň po 180 dňoch odo dňa slávenia manželstva alebo do 300 dní od rozviazania manželského života. (kán. 1138) Nezákonité deti sa stávajú zákonitými neskorším platným alebo putatívnym manželstvom rodičov alebo reskriptom Sv. stolice. (kán. 1139) Uzákonené deti sú z hľadiska kánonických účinkov vo všetkom postavené na roveň zákonitým, ak právo výslovne nestanovilo niečo iné. (kán. 1140)
Miešané manželstvo je zakázané uzavrieť bez výslovného dovolenia miestneho ordinára. Z oprávneného a rozumného dôvodu môže udeliť dovolenie, ak sú splnené podmienky. (kán. 1125–1126) Čo sa týka formy pri miešaných manželstvách, treba zachovať kán. 1108 a platné predpisy. (kán. 1127) Predpisy kán. 1127 a 1128 treba uplatňovať aj pri manželstvách s prekážkou rozdielneho náboženstva. (kán. 1129) Z vážneho a naliehavého dôvodu môže ordinár dovoliť, aby sa manželstvo slávilo tajne, pričom sa treba riadiť kán. 1130–1133.
Manželstvo dvoch nepokrstených sa rozväzuje na základe pavlovského privilégia v prospech viery stránky, ktorá prijala krst, keď nepokrstená stránka odstupuje pri zachovaní predpisov kánonického práva. (kán. 1143–1147) Nepokrstený, ktorý má viac manželiek, po prijatí krstu v Katolíckej cirkvi si môže ponechať len jednu manželku, pri zachovaní kánonických predpisov; to isté platí aj o nepokrstenej žene. (kán. 1148) Nepokrstená stránka, ktorá po prijatí krstu v Katolíckej cirkvi z dôvodu zajatia alebo prenasledovania nemôže obnoviť spolunažívanie s nepokrstenou stránkou, môže uzavrieť nové manželstvo, hoci druhá stránka medzitým prijala krst, pri zachovaní kán. 1141. (kán. 1149) V prípade pochybnosti privilégium viery požíva priazeň práva. (kán. 1150)
Zaznačiť do knihy manželstiev má po slávení manželstva farár miesta slávenia alebo jeho zástupca čo najskôr mená manželov, asistujúceho i svedkov, miesto, dátum podľa predpisov. Uzatvorené manželstvo sa stránkam zapíše do matriky pokrstených. Ak stránka neuzavrela manželstvo vo farnosti kde bola pokrstená, farár miesta slávenia to má čo najskôr oznámiť farárovi miesta krstu. (kán. 1121–1122) O konvalidácii manželstva pre vonkajšie fórum, nulite alebo zákonnom rozviazaní okrem smrti musí byť upovedomený farár miesta, kde bolo manželstvo slávené, aby sa vykonal zápis v knihách manželstiev a pokrstených.
​

---

KONVALIDÁCIA A SANÁCIA IN RADICE
Na konvalidáciu manželstva neplatného pre zneplatňujúcu prekážku sa vyžaduje zánik prekážky alebo dišpenz a obnovenie súhlasu aspoň stránky vedomej si prekážky; ak je známa obom, obidve obnovia súhlas. Ak je prekážka verejná, musia obnoviť súhlas obe stránky kánonickou formou. (kán. 1156–1158) Neplatné pre nedostatok súhlasu sa konvaliduje, ak stránka, ktorá nesúhlasila, už súhlasí, keď súhlas druhej stránky trvá. Ak nedostatok súhlasu možno dokázať, súhlas sa musí dať kánonickou formou. (kán. 1159) Nulitné pre nedostatok formy: musí sa nanovo uzavrieť kánonickou formou. (kán. 1160) 
Sanácia je konvalidácia manželstva bez obnovenia súhlasu, udelená kompetentnou vrchnosťou, prinášajúca dišpenz od prekážky, ak taká je, od kánonickej formy, ak nebola zachovaná, ako aj spätnú pôsobnosť kánonických účinkov do minulosti. Možno sanovať len ak súhlas u oboch trvá. Sanácia nastáva od chvíle udelenia milosti. Nemá sa udeliť, ak nie je pravdepodobné, že stránky chcú zotrvať v manželskom živote. Ak chýba súhlas hoci len jednej stránky, manželstvo nemožno sanovať. Ak súhlas na začiatku chýbal, no neskôr bol daný, možno sanáciu udeliť od chvíle vyjadrenia súhlasu. Sanáciu možno udeliť aj bez vedomia jednej či oboch stránok, nemá sa však vtedy udeľovať bez vážneho dôvodu. Sanáciu môže udeliť Apoštolská stolica; diecézny biskup v prípadoch ak neexistuje prekážka vyhradená Apoštolskej stolici alebo prekážka prirodzeného či pozitívneho božského práva, ktorá už zanikla. (kán. 1161–1165)

VZDIALENÁ, BLÍZKA A BEZPROSTREDNÁ PRÍPRAVA NA MANŽELSTVO
„Skrze kresťanskú rodinu Cirkev žije a plní poslanie zverené jej Kristom... Evanjelizáciu... Katechizáciu... Rodina je základný objekt evanjelizácie a katechézy Cirkvi, ale ona je aj jej nedišpenzovateľný a nenahraditeľný subjekt: subjekt tvorivý.“ (Ján Pavol II.) „...budúcnosť evanjelizácie závisí v značnej miere od domácej cirkvi... potreba rodinnej katechézy.“ (FC 52) „Budúci osud ľudského rodu závisí od rodiny! ...uchovávať a povznášať hodnoty a požiadavky rodiny... Milovať rodinu.“ (Záver FC) „Cirkev tiež vie, a naša každodenná skúsenosť to potvrdzuje, že keď sa tento pôvodný plán vo svedomí človeka zatemní, zapríčiní to nevyčísliteľnú škodu spoločnosti. Ako ukázali mnohé sociologické štúdie, zločiny, samovraždy, chudoba a vytláčanie ľudí na okraj spoločnosti rastú so zvyšovaním sa počtu rozvodov.“ (Ján Pavol II.) „Mladých treba predovšetkým v samej rodine vhodne a včas poučiť o vznešenosti, poslaní a prejavoch manželskej lásky, aby vychovaní v úcte k čistote mohli prejsť v primeranom veku od čestného zasnúbenia do manželstva.“ (GS 49) V príprave na manželstvo a rodinný život sa má angažovať rodina, Cirkev i spoločnosť.
„Mnoho ťažkostí... pochádza z toho, že mladí ľudia v nových podmienkach nielenže strácajú zo zreteľa správnu stupnicu hodnôt, ale im už aj chýbajú pevné normy správania, a preto nevedia čeliť novým ťažkostiam a nevedia ani to, ako ich riešiť. Skúsenosť však učí, že mladí ľudia, ktorí boli dobre pripravení na rodinný život, vo všeobecnosti si počínajú lepšie ako ostatní... Preto sa Cirkev musí postarať o lepšie a hlbšie programy prípravy na manželstvo... Obsahuje tri hlavné stupne: vzdialenú, blízku a bezprostrednú prípravu. 
Vzdialená príprava sa začína už v detstve, a to múdrou rodinnou výchovou, ktorá vedie deti k tomu, aby objavovali seba samých ako ľudí obdarených bohatými a zložitými duševnými danosťami, ako aj jedinečným darom osobnosti so silnými i slabými stránkami... treba položiť základy pre úctu ku každej, skutočne ľudskej hodnote... pre vytváranie charakteru, pre ovládanie, pre utváranie si názoru na osoby druhého pohlavia a správania sa voči nim... dôkladná duchovná a katechetická výchova, ktorá by vedela predstaviť manželstvo ako opravdivé povolanie a poslanie a pritom by nevylučovala možnosť plného zasvätenia sa Bohu v povolaní ku kňazskému alebo rehoľnému stavu.“ (FC 66) 
„Právo a povinnosť rodičov vychovávať deti ...:´Keď rodičia dali život svojim deťom, viaže ich veľmi vážna povinnosť poskytnúť svojmu potomstvu aj výchovu. Preto ich treba mať za prvých a hlavných vychovávateľov svojich detí...´ (GE 3) Právo a povinnosť rodičov vychovávať sa považuje za základné... prirodzené a prvotné... nenahraditeľné a neodňateľné... Láska rodičov je teda zdrojom, dušou výchovy, a tak normou, ktorá hýbe a riadi celú konkrétnu výchovnú činnosť.“ (FC 36) „Deti tak vnímajú a radostne prežívajú blízkosť Boha a Ježiša Krista, ako im ju predstavujú rodičia; táto prvá kresťanská skúsenosť zanecháva často rozhodujúcu stopu, ktorá trvá po celý život... má ´nenahraditeľný charakter´.“ (VDK 226) „...sám život rodiny sa stáva cestou viery a školou kresťanského života... je potrebné, aby kresťanské spoločenstvo venovalo celkom osobitnú pozornosť rodičom... treba im pomáhať vziať na seba dnes osobitne citlivú úlohu – vychovávať vo viere svoje deti.“ (VDK 227) 
„Služba hlásať evanjelium je vlastnou povinnosťou kresťanských rodičov a ničím ju nemožno nahradiť. Nadobúda typické znaky rodinného života, pretkaného láskou, jednoduchosťou, konkrétnosťou a každodenným svedectvom. Rodina má formovať deti pre život, aby každé z nich vedelo dokonale plniť svoju úlohu podľa povolania, aké sa mu od Boha dostalo... stáva sa tiež prvým a najlepším seminárom pre život zasvätený Božiemu kráľovstvu.
Evanjelizačná a katechetická služba rodičov má sprevádzať život detí aj v rokoch ich mladosti a dospievania, keď, ako sa to často stáva, kritizujú alebo priamo odmietajú kresťanskú vieru... rodičia majú s odvahou a s veľkou duševnou vyrovnanosťou znášať ťažkosti, na ktoré ich apoštolát naráža niekedy u samých detí.“ (FC 53)
„3. Kresťanská rodina ako spoločenstvo v službách človeka. Nové prikázanie lásky ...aby svoju „službu“ lásky k Bohu a k bratom prejavovala životom... sebazapieraním i svätým životom premáhali kráľovstvo hriechu u seba samých (porov. Rim 6,12), ba aby slúžili Kristovi aj v iných.“ (FC 63)
„Deti majú vyrásť v správnej slobode voči hmotným hodnotám, aby vedeli prijať aj jednoduchý a striezlivý spôsob života v tom presvedčení, že ´človek je viac hoden pre to, čím je, než pre to, čo má´ (GS 35) ...zmysel pre spravodlivosť... pre pravú lásku, ktorá je úprimnou starostlivosťou a nezištnou službou iným, najmä chudobným a núdznym. Rodina je prvá a základná škola sociálnych čností... Spoločenstvo a každodenná spoluúčasť na rodinnom živote vo chvíľach radosti i ťažkosti je tou najstabilnejšou a najúčinnejšou výchovnou metódou...
Výchova k láske, ako k sebadarovaniu sa, je tiež nepostrádateľným predpokladom pre rodičov povolaných na to, aby dali deťom jasnú a rozumnú pohlavnú výchovu. Vzhľadom na kultúru, ktorá ľudskú sexualitu z väčšej časti ´vulgarizuje´, pretože ju chápe a prežíva obmedzene a ochudobňuje ju tým, že ju spája výlučne so sebeckým telesným pôžitkom, musí sa výchovná služba rodičov pevne opierať o skutočne plnú osobnú sexuálnu kultúru... darovaniu sa v láske.
Pohlavná výchova, ktorá je prvotným právom a povinnosťou rodičov, má sa či už doma, alebo vo výchovných strediskách, ktoré si oni zvolia a kontrolujú, vždy diať pod ich starostlivým vedením... nemožno sa zrieknuť výchovy k čistote ako k čnosti... výchove k panenstvu ako najvyššej forme sebadarovania, ktoré je aj vlastným zmyslom ľudskej sexuality... viesť deti k chápaniu a hodnoteniu mravných predpisov ako nevyhnutnej a cennej záruky zodpovedného osobného rastu v tom, čo k ľudskej sexualite patrí.“ (FC 37)
Potreba „spolupráce medzi rodičmi a kresťanskými komunitami, medzi rôznymi výchovnými skupinami a duchovnými pastiermi. Pri obnove katolíckej školy.“ (FC 40) 
„Charta práv rodiny.“ (FC 46) Apoštolská Stolica ju 22.X.1983 predložila, má dvanásť článkov. Najdôležitejšie: „B, rodina má svoj základ v manželstve... C, manželstvo je prirodzenou ustanovizňou a iba jej je zverená misia odovzdávania života; D, rodina ako prirodzené spoločenstvo jestvovalo skôr ako štát alebo akékoľvek spoločenstvo, má svoje vlastné neodňateľné práva.“ 
„Spoločenská a politická úloha rodiny... Rodiny... sa preto môžu a majú venovať rôznym sociálnym službám... aj vo forme politickej činnosti... zasadzovať o to, aby štátne zákony a inštitúcie nielen neurážali, ale pozitívne podporovali a chránili práva a povinnosti rodiny... Inak sa stanú prvými obeťami toho zla, na ktoré sa s ľahostajnosťou dívali.“ (FC 44)
„...bližšia príprava... má byť obšírnejšia. Vyžaduje určitý vek a primeranú a vhodnú katechézu na spôsob katechumenátu, špecifickú prípravu na prijatie sviatostí, na ich akoby opätovné objavenie... doplniť prípravou na život vo dvojici... predstaviť manželstvo ako osobný vzťah muža a ženy, ktorý treba ustavične rozvíjať a má ich povzbudzovať k hlbšiemu chápaniu manželskej sexuality a zodpovedného rodičovstva; táto príprava za pomoci základných poznatkov z medicíny a biológie, ktoré s tým súvisia, má umožniť osvojiť si správne metódy výchovy detí a oboznámiť sa so základnými podmienkami usporiadaného vedenia rodiny (ako sú: hospodárenie, dostatočné finančné prostriedky, náležité poznatky o vedení domácnosti a pod.)... prípravu na rodinný apoštolát, na bratské vzťahy a spoluprácu s ostatnými rodinami, na aktívnu účasť v skupinách, združeniach, hnutiach a podujatiach, ktoré napomáhajú ľudské a kresťanské dobro rodiny.“ (FC 66) „Kresťanská výchova v rodine, katechéza a školské vyučovanie náboženstva, každé podľa svojich osobitných charakteristík, sú vzájomne vnútorne spojené.“ (VDK 76)
„...synoda... vyzdvihla tieto štyri hlavné úlohy rodiny:
I. vytváranie osobného spoločenstva,
II. služba životu,
III. účasť na rozvoji spoločnosti,
IV. účasť na živote a poslaní Cirkvi.“ (FC 17)
„Láska ako základ a sila spoločenstva ...Rodina, založená na láske a ňou oživovaná, je spoločenstvom osôb: muža a ženy spojených manželstvom, rodičov a detí, ako aj príbuzných. Jej prvou úlohou je verne prežívať skutočnosť tohto spoločenstva... najvyšším cieľom tejto úlohy je láska:... ´Človek nemôže žiť bez lásky´.“ (FC 18)
„...muž a žena ´nie sú dvaja, ale jedno telo´.“ (FC 19) „´Toto dôverné spojenie – ako vzájomné sebadarovanie dvoch osôb – i dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov a nástoja na nerozlučiteľnosti ich jednoty.´...´Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje!´ (Mt 19,6)... Rodinné spoločenstvo možno uchovávať a zdokonaľovať iba za cenu sebazaprenia a obety.“ (FC 21) 
„Štruktúry rodinnej pastorácie ...Miestne cirkvi sú stále tým najpôsobivejším, bezprostredným a najúčinnejším nástrojom rodinnej pastorácie... a najmä každé farské spoločenstvo... Každé plánovanie riadne organizovanej pastoračnej práce na akejkoľvek úrovni musí brať do úvahy aj pastoráciu rodín... prípravy pre tých, čo sa zvlášť venujú tomuto druhu apoštolátu... pravidelné kurzy... aj laikom, ktorí budú rodine pomáhať na základe svojho povolania (ako lekári, právnici, psychológovia, sociológovia, pedagógovia).“ (FC 70)
„Predovšetkým treba jedinečné miesto, ktoré na tomto poli prináleží poslaniu kresťanských manželov a rodín... zvláštne apoštolské poslanie... rozvinúť predovšetkým vo vlastnej rodine, a to svedectvom vlastného života podľa Božieho zákona vo všetkých jeho zložkách, kresťanskou výchovou detí tým, že sa im pomáha pri dozrievaní vo viere, výchovou k mravnej čistote, prípravou na život, starostlivou ochranou pred ideologickými a mravnými nebezpečenstvami, ktoré ich často ohrozujú, s ich postupným a zodpovedným včlenením do cirkevného i občianskeho spoločenstva, pomocou a radou pri voľbe povolania, vzájomnou pomocou medzi členmi rodiny pre spoločný ľudský a kresťanský rozvoj a inými spôsobmi. Z nej sa potom apoštolát rodiny šíri skutkami duchovného a telesného milosrdenstva.“ (FC71)
„Prvou osobou, ktorá sa stará a riadi pastoráciu rodín v diecéze, je biskup... osobne má poskytovať pomoc rodinám a všetkým, čo mu v rozličných diecéznych štruktúrach pomáhajú v rodinnej pastorácii. Biskupovi pomáhajú kňazi... To isté treba povedať aj o diakonoch... sa musia na tento apoštolát včas a dôkladným štúdiom pripraviť. A majú sa vždy správať k rodinám ako otcovia, bratia, pastieri a učitelia.“ (FC 73)
„Niekoľko osobitných slov treba venovať aj pracovníkom hromadných oznamovacích prostriedkov, ktoré... ´ovplyvňujú, a často veľmi hlboko, z citovej i rozumovej, mravnej a náboženskej stránky tých, čo ich používajú´, najmä ak ide o mladých. Tieto prostriedky môžu teda blahodarne pôsobiť na rodinný život a mravy i na výchovu detí, ale súčasne sú v nich skryté aj ´nástrahy a nebezpečenstvá, ktoré nemožno podceňovať´. Môžu sa stať – ako sa to, žiaľ stáva v rôznych krajinách – chytrácky a umele zmanipulovaným prostriedkom rozkladných ideológií a zdeformovaných názorov o živote, rodine, náboženstve a mravnosti... ´súčasný spôsob života... veľmi často vedie rodiny k tomu, aby sa hľadeli zbaviť zodpovednosti za výchovu detí; a práve v ľahkých spôsoboch úniku (v domácnostiach je to hlavne televízia a určité publikácie)... ´povinnosť... brániť najmä deti a mládež pred „útokmi“ zo strany hromadných oznamovacích prostriedkov´ a bedlivo dbať na ich rozumné používanie v rodine... aby našli pre svoje deti iné možnosti zábavy, a to zdravšie, užitočnejšie a prospešnejšie... rodičia ako osoby, ktorým sú tieto prostriedky určené, majú sa aktívne zúčastňovať na ich umiernenom, kritickom, bdelom a rozumnom používaní... ´že by sa svedomie detí vychovávalo k tomu, aby vedeli veci vyrovnane a objektívne posudzovať a aby ich takýto úsudok viedol k prijímaniu alebo odmietaniu predkladaných programov´.
S rovnakým úsilím sa rodičia majú usilovať ovplyvňovať výber a prípravu samých programov, a to tým, že vhodnými akciami budú trvalo udržiavať styky so zodpovednými redaktormi, ktorí rozhodujú o produkcii a vysielaní, aby si takto zaistili, že sa nebudú svojvoľne zanedbávať alebo zámerne potláčať tie základné ľudské hodnoty, ktoré sú neoddeliteľnou časťou opravdivého spoločného dobra spoločnosti, ale naopak... ´Producenti majú poznať a rešpektovať požiadavky rodín; a to niekedy z ich strany žiada skutočnú odvahu, vždy však hlboký zmysel pre zodpovednosť. Majú sa vyhýbať všetkému, čo by mohlo poškodzovať rodinu v jej živote, v stálosti, v rovnováhe a v jej šťastí. Každá urážka základných rodinných hodnôt, či už ide o erotiku, násilie, obhajovanie rozvodu alebo protisociálne postoje mládeže, je urážkou opravdivého dobra človeka.´
Preto je nevyhnutné, aby Cirkev venovala všetku starostlivosť týmto kategóriám umelcov a aby povzbudzovala a podporovala tých katolíkov, ktorí sa cítia povolaní a majú vlohy na túto prácu, aby sa záväzne venovali práci v tejto chúlostivej oblasti.“ (FC 76)
„Pastoračná činnosť v niektorých nenormálnych prípadoch ...z náboženskej a často i občianskej stránky.“ (FC 79)
„a, Manželstvo na skúšku ...je nedôstojné robiť „experimenty“ s ľudskými osobami... telesné darovanie sa v pohlavnom spojení“ (FC 80) slobodných protirečí Kristovmu poriadku. „...situácii možno poväčšine čeliť iba vtedy, ak človek je už od detstva pomocou Kristovej milosti a bez strachu vychovávaný tak, aby dokázal ovládať vznikajúcu žiadostivosť a nadväzovať s inými vzťah založený na opravdivej láske... pátrať po príčinách tohto javu... aby sa mohlo dospieť k primeranej náprave.“ (FC 80).
„b, Voľná láska ...voľné vzťahy bez akéhokoľvek úradného a verejne uznávaného občianskeho alebo náboženského zväzku... nesú so sebou vážne následky, tak náboženské a mravné (ako je strata náboženského chápania manželstva, videného ako obraz zmluvy Boha so svojím ľudom, strata sviatostnej milosti, ťažké pohoršenie), ako aj spoločenské (ako je zotretie pojmu rodiny, oslabenie citu vernosti aj voči spoločnosti, prípadne psychické poruchy u detí, prílišný vzrast egoizmu)... pôsobiť na nich trpezlivým vysvetľovaním, láskavým dohováraním a svedectvom kresťanskej rodiny... predchádzať pestovaním zmyslu pre vernosť celou mravnou a náboženskou výchovou mládeže... pôsobiť aj na verejnú moc, aby sa postavila proti takýmto tendenciám... usilovala o to, že by verejná mienka neznižovala vážnosť manželskej a rodinnej ustanovizne.“ (FC 81). 
„c, Katolíci žijúci iba v civilnom manželstve ...Tu sa teda pastoračná činnosť zameriava na to, aby sa im umožnilo pochopiť nevyhnutnú spojitosť medzi voľbou životného stavu a vierou, ktorú vyznávajú, a bude sa usilovať – nakoľko sa dá - priviesť takých ľudí k tomu, žeby usporiadali svoj život podľa kresťanských zásad. A hoci duchovní pastieri majú s nimi zaobchádzať láskavo a vzbudzovať v nich záujem o kresťanský život... predsa ich, žiaľ, duchovní pastieri nemôžu pripustiť k sviatostiam.“ (FC 82)
„d, Rozlúčení a rozvedení, ale znova nesobášení ...rozluku treba pokladať za krajný prostriedok, keď sa každý iný pokus ukázal ako neúspešný. 
Údelom oddeleného manželského partnera je často samota a iné ťažkosti... podporovať takéhoto manžela... zachovať vernosť... záväznú čnosť odpúšťania, ktorá je vlastná kresťanskej láske, a mal ochotu znova pokračovať v predošlom manželskom živote. 
Podobný je prípad rozvedeného manželského partnera, ktorý uznáva nerozlučiteľnosť platného manželského zväzku a nechce sa zapliesť do nového spojenia... Takýto príklad vernosti a kresťanskej vytrvalosti nadobúda osobitnú hodnotu svedectva pred svetom a Cirkvou, a preto potrebuje zo strany Cirkvi trvalejšie prejavy lásky a pomoci, pričom niet nijakých prekážok pre pripustenie k sviatostiam.“ (FC 83).
„e, Rozvedení a znova zosobášení ...ten, kto sa dá rozviesť, väčšinou má úmysel začať nové spolužitie, prirodzene, bez katolíckeho sobáša. Keďže tu ide o zlo, ktoré – ako aj iné – čoraz viac infikuje aj katolíkov, treba tento problém starostlivo a bez meškania riešiť... neúnavne aj takýmto ľuďom ponúkať prostriedky spásy.
...Je naozaj rozdiel medzi tými, čo sa usilovali zachrániť prvé manželstvo, a boli celkom nespravodlivo opustení, a tými, čo z vlastnej ťažkej viny rozvrátili kánonicky platné manželstvo...
...vyzývam duchovných pastierov i celé spoločenstvo veriacich, aby rozvedeným pomáhali a starostlivou láskou sa usilovali zbaviť ich pocitu, že sú odlúčení od Cirkvi, lebo aj oni, ako pokrstení, môžu a vlastne sa majú zúčastňovať na jej živote. Treba ich povzbudzovať, aby počúvali Božie slovo, zúčastňovali sa na obete sv. omše, vytrvalo sa modlili, konali skutky lásky a napomáhali podujatiam miestneho spoločenstva v prospech spravodlivosti, vychovávali svoje deti v kresťanskej viere, pestovali ducha kajúcnosti a skutky pokánia, a tak si deň čo deň vyprosovali Božiu milosť. Cirkev sa má za nich modliť, posilňovať ich, ukázať im, že je milosrdnou matkou, a tak ich udržiavať vo viere a nádeji.
Pritom však Cirkev... nepripúšťa k eucharistickému prijímaniu tých veriacich, ktorí sa po rozvode znova zosobášili. Sami totiž bránia tomu, aby boli pripustení, nakoľko ich stav a životné okolnosti sú v objektívnom rozpore s tým zväzkom lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v Eucharistii naznačuje a uskutočňuje. 
Zmierenie vo sviatosti pokánia... môže sa udeliť len tým, čo ľutujú že porušili znamenie zmluvy a vernosti s Kristom a sú úprimne ochotní viesť taký život, ktorý nie je v rozpore s nerozlučiteľnosťou manželstva. To v skutočnosti vyžaduje, aby sa muž a žena, ktorí z vážnych príčin, ako je napr. výchova detí, nemôžu splniť požiadavku vzájomného rozchodu, zaviazali, že budú žiť v úplnej zdržanlivosti...
Cirkev okrem toho pevne verí, že všetci tí, čo sa vzdialili od Pánovho príkazu a v takom stave aj teraz zotrvávajú, môžu dostať od Boha milosť obrátenia a spásy, ak vytrvajú v modlitbe, pokání a láske.“ (FC 84). 
„Ľudia bez rodiny ...osobitne blízkych Kristovmu Srdcu a za hodných lásky i konkrétnej starostlivosti zo strany Cirkvi a duchovných pastierov.
Na svete žije veľmi mnoho ľudí, ktorých na nešťastie nemožno považovať za členov toho, čo nazývame rodinou... Aj pre nich platí ´dobrá zvesť o rodine´.
...pracovať, aby sa našli riešenia i na politickej úrovni, ktoré by im pomáhali prekovávať tieto neľudské ponižujúce pomery... ešte širšie otvoriť brány tej veľkej rodiny ktorou je Cirkev a ktorá sa stelesňuje v diecéznej a farskej rodine, v základňových cirkevných spoločenstvách a v apoštolských hnutiach... Cirkev je domovom a rodinou pre všetkých, najmä však pre tých, čo ´sa namáhajú a sú preťažení´“. (FC 85)
„Budúci osud ľudského rodu závisí od rodiny! Je teda nevyhnutné a naliehavé, aby sa každý človek dobrej vôle usiloval uchovávať a povznášať hodnoty a požiadavky rodiny.
Milovať rodinu znamená vedieť si vážiť jej hodnoty a možnosti a stále ich zveľaďovať... rozpoznávať nebezpečenstvá a zlá, ktoré ju ohrozujú, a vedieť ich prekonávať... pričiňovať sa o vytváranie takých podmienok a okolností, ktoré by podporovali jej rast a rozvoj... hlásali ´radostné posolstvo´ o rodine... obsahuje aj reč kríža. Ale práve skrze kríž môže rodina dosiahnuť plnosť svojho bytia a dokonalosť svojej lásky.“ (FC 86)
„K bezprostrednej príprave na sviatostné slávenie manželstva treba prikročiť v posledných mesiacoch a týždňoch pred sobášom, aby sa tým dal akoby nový význam, obsah a forma takzvanej predmanželskej skúške, ktorú vyžaduje kanonické právo. Takúto prípravu, ktorá je nevyhnutná v každom prípade, potrebujú ešte viac tí snúbenci, ktorí majú nedostatky a medzery vo vedomostiach kresťanskej náuky a v kresťanskom živote.
...na tejto ceste viery, podobnej katechumenátu, patrí aj hlbšie poznanie tajomstva Krista a Cirkvi, význam milosti a úlohy kresťanského manželstva, ako aj príprava na aktívnu a vedomú účasť na sobášnych obradoch... má sa angažovať kresťanská rodina a celé cirkevné spoločenstvo. Biskupské konferencie – podobne ako sa starajú o vhodné podujatia v snahe pomôcť budúcim manželom lepšie si uvedomiť dôležitosť svojho rozhodnutia a duchovným pastierom pomôcť zistiť, či budúci manželia majú potrebné dispozície - tak nech sa postarajú o vydanie Direktória pre pastoráciu rodín. V ňom bude treba predovšetkým určiť minimálny obsah, trvanie a metódu ´prípravných kurzov´, kde by mali byť vo vzájomnej rovnováhe vieroučné, pedagogické, právne a lekárske zložky, ktoré sa týkajú manželstva. Nevyhnutnosť a záväznosť bezprostrednej prípravy na manželstvo isteže neslobodno podceňovať - čo by sa mohlo stať, keby sa od nej ľahko dišpenzovalo – no táto príprava predsa sa má zaviesť a konať, aby jej prípadné zanedbanie nebolo prekážkou pre slávenie sobáša.“ (FC 66)
„Viera toho, ktorý žiada od Cirkvi, aby mohol uzavrieť manželstvo, môže mať rozličné stupne, a preto je prvoradou povinnosťou duchovných pastierov znova ju vzbudiť, živiť a viesť k zrelosti... chápať však pritom aj dôvody, ktoré vedú Cirkev k tomu, aby prijala na slávenie aj tých, čo nie sú dokonale pripravení... pokiaľ majú pravý úmysel...
...vedú snúbencov na slávenie sobáša v Cirkvi viac sociálne ako skutočné náboženské dôvody; čomu sa netreba diviť. Manželstvo totiž nie je udalosť, ktorá by sa týkala len tých čo ho uzatvárajú...
Ale ak napriek všetkým námahám snúbenci otvorene a výslovne dávajú najavo, že odmietajú to, čo Cirkev sleduje, keď slávi manželstvo pokrstených, duchovný pastier ich nemôže pripustiť na slávenie manželstva...
Preto sa ešte s väčšou naliehavosťou javí potreba predmanželskej a posobášnej evanjelizácie a katechizácie, ktorú má konať celá kresťanská komunita.“ (FC 68) 
„Služba životu... Spolupracovníci milujúceho Boha Stvoriteľa“. (FC 28) „Cirkev sa stavia na stranu života... bráni človeka i svet pred všetkými, čo ohrozujú život a ničia ho... odsudzuje ako ťažkú urážku ľudskej dôstojnosti a spravodlivosti všetky podujatia vlád a iných verejných autorít, ktoré majú za cieľ akýmkoľvek spôsobom obmedzovať slobodu manželov pri rozhodovaní o potomstve. Preto treba rozhodne odsúdiť a rázne odmietnuť akékoľvek násilie zo strany týchto autorít v prospech antikoncepcie, ba dokonca sterilizácie a umelého potratu.“ (FC 30)
„Cirkev ešte naliehavejšie cíti, že má nenahraditeľnú úlohu predkladať sexualitu ako hodnotu a dielo celej ľudskej osoby... ´Keď sa má dať do súladu manželská láska so zodpovedným odovzdávaním života, mravnosť... musí sa učiť podľa objektívnych kritérií, ktoré sa odvodzujú z prirodzenosti človeka a jeho úkonov a rešpektujú zmysel vzájomného sebadarovania a ľudského plodenia v ovzduší vzájomnej lásky. A to je nemožné, ak sa úprimným srdcom nepestuje čnosť manželskej čistoty.´ (GS 51) ...učenie ´sa zakladá na nerozlučnom spojení dvojakého významu manželského aktu, ktorý Boh určil a ktorý človek z vlastného podnetu nemôže rozbiť: je to význam spojivý a plodivý´.“ (FC 32)
„Cirkev... vždy vyzýva a povzbudzuje na to, aby sa prípadné manželské ťažkosti riešili bez falšovania a porušovania pravdy... nemôže jestvovať skutočný protiklad medzi Božím zákonom o odovzdávaní života a zákonom o pestovaní manželskej lásky.“ (FC 33) 
„IV. Pastorácia rodín v sťažených prípadoch. Osobitné okolnosti... čeliť objektívne ťažkým situáciám... zväčša nepotrebujú len pomoc, ale rozhodnejšie pôsobenie na verejnú mienku a hlavne na kultúrne, hospodárske a právne štruktúry, aby sa čo najviac odstránili hlboké príčiny ich ťažkostí.
Sú to napríklad rodiny tých, čo sa vysťahovali za prácou;... na dlhší čas vzdialení, ako dôstojníci, námorníci a cestovatelia; rodiny väzňov, utečencov a vyhnancov,... žijú vo veľkomestách, a v skutočnosti sú izolovaní;... bez príbytkov;... neúplné alebo bez jedného z rodičov;... ktorých deti sú mrzáci alebo obete omamných jedov,... alkoholikov;... vytrhnuté zo svojho kultúrneho a sociálneho prostredia alebo ktoré sú týmto nebezpečenstvom ohrozené;... z politických alebo iných dôvodov diskriminované;... ideologicky rozdelené;... majú sťažený styk s farnosťou;... vystavené násiliu a nespravodlivému zaobchádzaniu pre svoju vieru;... manželia neplnoletí, a napokon starci, ktorí sú nezriedka nútení žiť osamotene a bez primeraných prostriedkov.“ (FC 77) 
„Miešané manželstvá ...požiadavky, ktoré možno zhrnúť do troch bodov... záväzky katolíckej stránky, ktoré vyplývajú z viery, vo veci slobodného vyznávania viery a z toho prameniacej povinnosti starať sa zo všetkých síl, aby boli deti pokrstené a vychovávané v katolíckej viere... vyvinúť všetko rozumné úsilie o dobré pochopenie katolíckeho učenia o vlastnostiach o požiadavkách manželstva... aby bola katolícka stránka za podpory spoločenstva posilňovaná vo viere... prispieť k ekumenickému hnutiu... obaja manželia sú verní svojim náboženským povinnostiam.“ (FC 78)
„Pastorácia zosobášených ...pomáhať manželskej dvojici, aby chápala a prežívala svoje nové povolanie a poslanie. Aby sa rodina čím viac stávala spoločenstvom lásky... pomoc medzi rodinami, oživovaná skutočným apoštolským duchom, bude jedným z najjednoduchších a najúčinnejších spôsobov, prístupných všetkým, ako odovzdávať v širšom kruhu tie význačné kresťanské hodnoty, ktoré sú počiatkom a cieľom každej pastoračnej starostlivosti... aby deti prijímali a milovali ako dar od Pána života a aby im s radosťou, bez ohľadu na námahu, pomáhali pri ich ľudskom a kresťanskom raste.“ (FC 69)
„Ak sa dosiaľ nevymanili z hriechov, nech neklesajú na mysli, ale nech sa pokorne a vytrvalo utiekajú k Božiemu milosrdenstvu, ktoré tak štedro udeľuje sviatosť pokánia“ (Humanae vitae 25)“. (FC 58) 
„...vysokú školu zameranú na štúdium rodinných otázok založenú nedávno v Ríme pri Pápežskej lateránskej univerzite. I v niektorých iných diecézach zriadili podobné školy... nech sa konajú pravidelné kurzy pri vyšších inštitútoch teologických a pastoračných štúdií... sprístupniť aj laikom, ktorí budú rodine pomáhať na základe svojho povolania (ako lekári, právnici, psychológovia, sociológovia, pedagógovia)“. (FC 70)
„...založenie Pápežskej rady pre rodinu; má byť dôkazom dôležitosti, ktorú prikladáme pastorácii rodín na celom svete a zároveň účinným nástrojom na jej povznesenie.“ (FC 73)
„IV. Účasť rodiny na živote a poslaní Cirkvi. Rodina v tajomstve Cirkvi ...putá, ktoré navzájom spájajú Cirkev a kresťanskú rodinu, a z rodiny robia akúsi „miniatúrnu cirkev“ (domácu cirkev), a tým jej dávajú silu, aby svojím spôsobom bola živým obrazom a historickým sprítomnením samého tajomstva Cirkvi. Matka Cirkev vychováva a zveľaďuje kresťanskú rodinu... Kristovou milosťou,... hlásaním nového prikázania lásky.“ (FC 49) „Kresťanská rodina... sa... ako intímne spoločenstvo života a lásky stavia do služieb Cirkvi a spoločnosti... ako 1. veriace a evanjelizujúce spoločenstvo, 2. spoločenstvo v dialógu s Bohom a 3. spoločenstvo v službách človeka.“ (FC 50) 
Sviatostnosť rodiny; „manželia a rodičia mocou sviatosti manželstva ´majú v Božom ľude zvláštny dar pre svoj životný stav a údel´. Preto nielen ´prijímajú´ Kristovu lásku, keď sa stávajú ´spaseným´ spoločenstvom, ale sú aj povolaní, aby tú istú Kristovu lásku ´odovzdávali´ svojim bratom a tak sa stali ´spoločenstvom prinášajúcim spásu´“. (FC 49)
„Sviatosť manželstva... robí z kresťanských manželov a rodičov Kristových svedkov „až po samý kraj zeme“, pravých a skutočných „misionárov“ lásky a života.“ (FC 54)
„Taká je kňazská úloha... posväcovať seba, cirkevné spoločenstvo a svet.“ (FC 55) „...z tej istej sviatosti prýšti aj milosť a mravný záväzok pretvárať celý život na trvalé „duchovné obety“.“ (FC 56) „...eucharistický chlieb vytvára z rozličných údov rodinného spoločenstva jediné telo.“ (FC 57) 
„Rodinná modlitba má svoje charakteristické znaky. Je to spoločná modlitba manžela a manželky, rodičov a detí.“ (FC 59) „...uviesť deti prirodzeným spôsobom do liturgickej modlitby... účasť na Eucharistii, najmä v nedele a sviatky, ako aj na iných sviatostiach... aby slávila aj doma, spôsobom primeraných pre jej členov, obdobia a sviatky liturgického roka... čítanie božieho slova a rozjímanie o ňom, príprava na sviatosti, pobožnosť k Srdcu Ježišovmu a zasvätenie sa mu, rôzne formy úcty blahoslavenej Panny Márie, modlitba pri stolovaní a prejavy ľudovej zbožnosti... posvätného ruženca.“ (FC 61) „...účasť na živote a poslaní Cirkvi vo svete je úmerná vernosti a vrúcnosti modlitby.“ (FC 62)
„I. etapy pastorácie rodín. Cirkev sprevádza rodinu na jej ceste. ...evanjelizácia bude v budúcnosti závisieť od domácej cirkvi... rodinu... sprevádzať krok za krokom v rôznych etapách jej utvárania a vývoja.“ (FC 65)
„Mladí manželia nech úprimne prijímajú a vážia si rozumnú ľudskú a veľkodušnú pomoc iných manželských dvojíc... Táto pomoc medzi rodinami, oživovaná skutočným apoštolským duchom, bude jedným z najjednoduchších a najúčinnejších spôsobov, prístupných všetkým, ako odovzdávať v širšom kruhu tie význačné kresťanské hodnoty, ktoré sú počiatkom a cieľom každej pastoračnej starostlivosti...
...venovať zvláštnu pozornosť ich výchove k zodpovednej manželskej láske vzhľadom na požiadavky vzájomného spoločenstva a služby životu... aby deti prijímali a milovali ako dar od Pána života a aby im s radosťou, bez ohľadu na námahu, pomáhali pri ich ľudskom a kresťanskom raste.“ (FC 69)

KRITÉRIÁ PASTORAČNEJ ČINNOSTI
1. cirkevnosť; pramení z Božieho plánu zjaveného v dejinách, ktorého je Cirkev vernou vykladateľkou;
2. existenčnosť; vyplýva z osobitnej pozornosti voči konkrétnemu človeku, pretože človek je prvou a základnou cestou Cirkvi;
3. organickosť; je spojená s výchovnou a formačnou činnosťou Cirkvi;
4. permanentnosť; rodinu treba pripravovať, sprevádzať a sledovať, aby mohla evanjelizovať potom, čo bola evanjelizovaná;
5. postupnosť rastu; ktorá zohľadňuje dispozície každého, neuzatvára sa pred nikým, neuniká k elitným skupinám, odpovedá podľa schopnosti prijímať.
„Domáca cirkev“, (nie úplná, keďže jej chýba apoštolskosť a Eucharistia), výraz z Pavlových listov: Rim 16,4–5; 1 Kor 16,19; Flm 2. Dom a rodina tvoria prvú jednotu z ktorej je ustanovená kresťanská komunita, pripomína rodinnú povahu Cirkvi. 
Obraz Trojice – kresťanská rodina. Základ ľudskej rodiny spočíva v tom, čo žije vnútorne; je ovocím iniciatívy Otca, vykupiteľskej lásky Syna skrze Cirkev, daru Ducha. Je prejavom dôverného života Trojice, spoločenstvom osôb. Plodnosť manželov môže byť považovaná za obraz božej plodnosti, aj sa hovorí o plodení, o účasti na stvoriteľskom diele.
Rodinná etika; štyri základné vzťahy lásky: manželský, otcovstvo/materstvo, synovstvo, bratstvo. „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ (Ex 20,12) „...sľubujem pred všemohúcim Bohom,... že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života“ (Sobášny obrad). 
„Preto takzvaný ´zákon postupnosti´ - čiže postupné napredovanie - nie je to isté ako ´postupnosť zákona´; akoby v Božom zákone jestvovali rozličné stupne a formy prikázania platného pre rôznych ľudí a rozličné stavy. Všetci manželia sú v manželstve podľa Božieho zákona povolaní na svätosť. Toto vznešené povolanie sa uskutočňuje natoľko, nakoľko je ľudská osoba schopná s duševnou vyrovnanosťou a s dôverou v Božiu milosť a vo vlastnú vôľu odpovedať na Božie prikázania.“ (Ján Pavol II.) 
Známa je ťažká a bolestná situácia mnohých kresťanských manželov, ktorí uznávajú, prijímajú, milujú a chcú zachovávať mravný zákon. Cítia sa však neschopní žiť podľa neho pre rôzne ťažkosti. Sprevádzaní a napomáhaní Cirkvou sú povolaní rásť na ťažkej púti v stále väčšej vernosti Pánovi. Nikdy sa nesmú nechať ovládnuť úzkosťou a strachom. Evanjelium je dobrá zvesť aj pre rodiny, je posolstvo náročné, no oslobodzujúce. Kresťanské putovanie je obrátením. Putuje k úplnému dobru, má sa usilovať celou svojou dobrou vôľou spolupracovať s milosťou svojho povolania. Postupný rast chápať ako výchovné spojenie medzi pravdou a historickosťou. Ohlasovať veľký ideál kresťanského manželstva a zároveň povzbudzovať tých, ktorí sa na ceste namáhajú. V morálke manželov je hierarchia hodnôt a ich postupné získavanie a osvojovanie. Plán Stvoriteľa neubíja ani neznevažuje človeka, naopak, zodpovedá jeho najhlbším požiadavkám. Viď. Katechézy: 1. - 8. - 12.
KKC: 1601 – 1666; KKP: kán. 1055 – 1165; Familiaris consortio

Daj mi niekoho čo miluje, a pochopí čo hovorím. Svätý Augustín 


PASTORÁLNA TEOLÓGIA SVIATOSTI
ThDr. Juraj Augustín, PhD.
Druhé vydanie
RKCMBF UK
BRATISLAVA, 2006
OBSAH
SVIATOSTI VŠEOBECNE 2
SVIATOSTI INICIÁCIE 3
KRST 3
PASTORAČNÚ ČINNOSŤ, INŠTRUKCIA O KRSTE DETÍ 4
KRSTENEC 5
MATÉRIA, FORMA, VYSLUHOVATEĽ, MIESTO, ČAS... 6
OBNOVA KRSTNÝCH SĽUBOV – ZASVÄTENIE SA KRISTOVI RUKAMI P. MÁRIE 10
BIRMOVANIE 18
BIRMOVANEC 19
EUCHARISTIA 22
PRIJÍMATEĽ 23
PRÍPRAVA NA PRIJATIE EUCHARISTIE A ÚČINKY PRIJATIA 24
MILODAR 28
TRI EKUMENICKÉ ZÁSADY PODĽA KÁN. 844 KKP 29
SVIATOSTI UZDRAVENIA 29
SVIATOSŤ POKÁNIA A ZMIERENIA 29
CELÁ CIRKEV PÔSOBÍ PRI POKÁNÍ, NO ROZLIČNÝM SPÔSOBOM 30
MATÉRIA A FORMA 31
SPOVEDNÍK AKO OTEC, SUDCA, UČITEĽ, LEKÁR 35
PRÍLEŽITOSŤ K HRIECHU 39
ODPUSTKY 40
POMAZANIE CHORÝCH 40
PRIJÍMATEĽ, MATÉRIA A FORMA 41
SVIATOSTI SLUŽBY SPOLOČENSTVU 43
POSVÄTNÝ STAV (RÁD), POSVÄTENIE KŇAZSTVA 43
PRIJÍMATEĽ 45
IREGULARITY A INÉ PREKÁŽKY 46
POVOLANIE 48
ENCYKLIKA SACERDOTALIS CAELIBATUS (1967) 49
MANŽELSTVO 50
ZNEPLATŇUJÚCA PREKÁŽKA 51
ÚČINKY SVIATOSTI MANŽELSTVA 53
KONVALIDÁCIA A SANÁCIA IN RADICE 54
VZDIALENÁ, BLÍZKA A BEZPROSTREDNÁ PRÍPRAVA NA MANŽELSTVO 55
KRITÉRIÁ PASTORAČNEJ ČINNOSTI 62

---